Everest ultrabehu - môj prvý 3100 míľový beh

Autor: Prānjal <pranjal(at)ultrabeh.sk>, Téma: Viacdenné behy, Vydáno dne: 24. 09. 2006

Slovenskí bežci 3100 míľového behu 2005 Všetko to začalo v januári 2005 v Číne, kde som strávil nejaký čas s mnohými priateľmi v prítomnosti Sri Chinmoya. Tu som stretol svojho rakúskeho priateľa Smarana, ktorého poznám z 1000-míľových behov, ktoré som predtým zabehol. Rozprával mi o svojich zážitkoch z 3100-míľového (4991 km) behu, ktorý bežal minulý rok.

English version of the articleTento pretek bol vždy mojím snom od roku 2000, keď som začal behať viacdňové preteky. V roku 2000 som dokončil 10-dňový beh a parc;j najlepší výkon bol 870 míľ (1400 km) za 15 dní. Vždy som rozmýšľal o 3100-míľovom behu, ale zdal sa mi byť príliš nákladný. Zaplatiť štartovné, kúpiť mnoho párov topánok, vitamíny a iné veci, nehovoriac už o 3 mesiacoch neplateného voľna z práce, počas ktorých bude treba platiť všetky účty doma. Ale tam v Číne som dostal pravú inšpiráciu. Tiež som vedel, že môj priateľ Pranab Vladovič z Trnavy si podal prihlášku už v auguste 2004, takže by bolo úžasné, keby sme mohli bežať spolu. Tak som si povedal: „Pozri. Vždy si chcel bežať tento beh a chceš stráviť viac času v New Yorku v blízkosti Sri Chinmoya. Nemysli na peniaze. Ak ťa príjmu na pretek, peniaze prídu.“ Takže som dal svoju prihlášku Rupantarovi, riaditeľovi Sri Chinmoy Marathon Teamu, a neostávalo mi nič iné ako trénovať a čakať, či budem prijatý.

Z behov, ktoré som absolvoval predtým, som vedel, že nie je až také dôležité, koľko kilometrov nabeháš vo svojom tréningu, ale je oveľa dôležitejšie, koľko kilometrov si nabehal za svoj život. Je to akoby sa tieto kilometre spočítavali a tvoje telo sa stáva silnejším s každým kilometrom, ktorý zabehneš. Takže som ponechal svoj tréningový plán rovnaký ako pri ostatných behoch. Behal som 6-krát do týždňa, od utorka do piatka polmaratón, v sobotu maratón a v nedeľu polmaratón alebo 30 km. V pondelok som mal voľno. Už samotný tréning je pre mňa veľmi dobrá duchovná skúsenosť. Musím zdisciplinovať môj vonkajší, ale aj vnútorný život. Vstával som o 5:00, meditoval som a o 6:00 som vyrazil na svoj 21 km beh. Vrátil som sa okolo 8:00, len aby som sa osprchoval a šiel do práce.

V marci mi môj ďalší priateľ, Ananda-Lahari Zuščin z Kysaku oznámil, že aj on si podal prihlášku. To bolo super. Boli sme traja chlapci z malého Slovenska, ktorí sa prihlásili na najdlhší pretek na svete. Ale stále sme ešte nevedeli, či sme prijatí. Odpoveď prišla začiatkom apríla. Na pretek bolo tento rok prijatých rekordných 14 bežcov a my traja sme boli medzi nimi!

Od tohto momentu sa začali diať zázraky. Firma, v ktorej ja a Pranab pracujeme, nám dala špeciálne voľno na časť preteku a taktiež peniaze na štartovné. Veľa našich známych a priateľov nám tiež finančne pomohlo. Takže sme naozaj mohli stráviť skoro 3 mesiace v New Yorku, zaplatiť štartovné, aj účty doma a ešte nám ostali nejaké peniaze na topánky a ostatné veci.

Poznal som všetkých bežcov z ostatných behov, ktoré som bežal, okrem Digantu a Suprabha. Ale hneď od začiatku som si uvedomil, že aj oni dvaja sú naozaj úžasní ľudia. Zvyčajne sa ľudia snažia skryť časť svojej osobnosti, ale počas takého ťažkého a dlhého behu vychádzajú do popredia všetky dobré ale aj zlé vlastnosti človeka. Ale tu chcem povedať, že každý z 12 bežcov, ktorí dokončili tento pretek, si získal špeciálne miesto v mojom srdci nielen preto, že sú to neuveriteľne dobrí bežci, ale hlavne preto, že sú neuveriteľne dobrí ľudia. A je pre mňa veľmi ťažké vyjadriť, aký som šťastný, že som ich mohol spoznať. Každého z nich.

Bežci 3100 míľového behu 2005
Z ľava: Diganta, Ayodjan, Stutisheel, dole Ananda-Lahari, Abichal, Suprabha, Pranab, George, 90 ročný pán, ktorý nás navštevoval, Trishul, Rathin, Sopan a ja

Hneď od začiatku preteku som sa snažil udržať si radosť. Všetky ťažkosti, bolesť a ostatné veci som sa snažil brať nie ako niečo zlé, ale ako skúsenosti, ako súčasť tohto preteku. Na piaty deň preteku som začal mať problémy s členkom. Bolo to pravdepodobne spôsobené tvrdým betónom, po ktorom sme bežali, a teniskami, ktoré som používal. Počas dňa som mohol aspoň chodiť. Ale večer to začalo byť veľmi bolestivé. Na šiesty deň som bol schopný urobiť len 62 kôl (53 km). Na siedmy deň som do 18:00 hod. urobil 50 kôl, a potom začal byť ten členok taký bolestivý, že bolo skoro nemožné naň stúpiť. Do 21:00 hod. som spravil len 8 kôl, čo je asi 7 km. Toto bol pre mňa najťažší deň preteku. Stále som sa snažil si udržať radosť v srdci, ale ten členok ma tak bolel, že som sa nedokázal sústrediť na nič iné. Bolo to so mnou naozaj zlé. Večer počas svojej meditácie som sa pýtal: „Aký význam má tento pretek, keď nedokážem cítiť žiadnu radosť, len bolesť?“ Ráno prišiel doktor, aby sa na ten členok pozrel. Bol to mladý doktor, ktorý nemal žiadne skúsenosti s takýmto druhom pretekov. Takže mi oznámil, že by som už nemal ďalej pokračovať. Mal by som ostať niekoľko dní v posteli, nechodiť a už vôbec nie behať. A vtedy som sa rozhodol. Chcem pokračovať, pokiaľ budem schopný aspoň chodiť. A to som mu aj povedal. Ale rozhodol som sa tiež pre niečo iné. Už nebudem chodiť. Budem bežať aj cez bolesť. Buď sa ten členok úplne zosype, alebo sa vylieči! Za niekoľko hodín bolesť úplne zmizla a ja som mohol urobiť v ten deň 100 kôl (88 km). Opuch z členka zmizol za niekoľko dní. Vedel som, že to bola len milosť Najvyššieho, ktorá vyliečila môj členok. Milosť Najvyššieho je nekonečne silnejšia ako celá medicínska veda dohromady. Od tohto dňa som bol schopný urobiť 100 kôl denne až skoro do polovice preteku.

Po asi dvoch týždňoch som začal mať iný druh problémov. Tenisky. Pred pretekom mi vraveli, že budem potrebovať asi 10 párov tenisiek. Ale zvyčajne sú tieto čísla prehnané. Takže som predpokladal, že 7 alebo 8 párov mi bude stačiť. Pred pretekom som mal 6 párov. Ale kvôli tomu problému s členkom som 3 páry musel vyradiť, pretože tie mi spôsobovali ten problém. A kvôli novému betónu, ktorý položili nedávno a ktorý bol drsný ako brúsny papier, sa tenisky drali oveľa rýchlejšie, ako mohol hocikto predpokladať. Vďaka môjmu bežeckému štýlu a mojej hmotnosti mi jeden pár tenisiek vydržal iba 4 dni. Po 4 dňoch bola podrážka kompletne zodratá. Po prvých dvoch týždňoch sme ja, Pranab a Ananda-Lahari minuli takmer všetky peniaze a začali sme drať posledné tenisky. A to bolo pred nami ešte pár tisíc kilometrov. Takže sme sa rozhodli poslať e-mail našim priateľom v Čechách a na Slovensku s prosbou o pomoc. Od začiatku preteku sme od nich dostávali každý deň veľké množstvo e-mailov. Naozaj sme mohli cítiť ich jednotu s nami. Každý deň nám trvalo aj vyše pol hodiny, kým sme ich všetky prečítali a boli sme im za ne naozaj vďační. Ale aj tak sme boli naozaj prekvapení, keď sa za tri dni vyzbieralo 3300$!!! To bolo oveľa viac, ako sme očakávali a dokonca viac, ako sme potrebovali. Ich jednota s nami nám naozaj zachránila pretek. Peniaze sme dostali, ale moje problémy s teniskami pokračovali. Používal som tenisky Assics model GT2100 číslo 13 a šírku 4E. Ale takéto sme v celom New Yorku nemohli zohnať. Možno sme ich všetky vykúpili, pretože rovnaký model a číslo používali ešte Diganta a Rathin. Takže Sandhani, jeden z riaditeľov preteku, ich pre mňa objednal až z Kalifornie, ale trvalo ešte týždeň kým dorazili. Preto som nasledujúcich 7 dní musel behať v teniskách, ktoré už nemali žiadnu podrážku. Vedel som, že robím všetko, čo môžem, a výsledok je v rukách Najvyššieho. Ale moje nohy vydržali aj týchto 7 dní a ja som mohol pokračovať v nových teniskách.

Topánky
Pranab, Ananda-Lahari, ja a našich 37 párov zodratých tenisiek. Mojich bolo 14.

Po 1400 míľach som začal spomaľovať. Aj keď som sa snažil jesť čo najviac, moje telo bolo asi príliš veľké a ja som začal strácať svaly z nôh. Aj keď som sa snažil, ako som vládal, už sa mi nepodarilo urobiť 100 kôl za deň. Nedalo sa robiť nič iné, len to prijať. Povedal som si, že budem robiť, čo bude v mojich silách a budem sa snažiť udržať si radosť.

Väčšinu preteku som behával sám. Bol som príliš pomalý, aby som mohol s niekým behať, ale nevadilo mi to. Keď behám sám, môžem byť vo svojom vlastnom vnútornom svete. Ale taktiež bolo dobré bežať niekoľko kôl s niekým. Medzi nami nebola žiadna rivalita. Každý sa snažil pomôcť druhému ako len mohol.

Keď sa pretek blížil ku koncu, každý sa ma pýtal, ako sa cítim. Na jednej strane som bol šťastný, že môžem dokončiť 3100 míľ, ale na druhej strane som bol smutný, že sa to už končí. Čo nám chýbalo? Mali sme všetko, aby sme boli šťastní. Robili sme to, čo máme radi, dostávali sme veľmi dobrú stravu, boli okolo nás úžasní ľudia, ktorí sa o nás starali, boli tam ostatní bežci, naši priatelia a mali sme Sri Chinmoya, ktorý prichádzal každý deň, aby nás požehnal, od ktorého sme dostávali toľko záujmu, že naše srdce nedokáže vyjadriť za to vďačnosť. Tak čo iné by sme ešte potrebovali?

Trofej
Sri Chinmoy mi predáva trofej

Dokončil som 3100 míľ za 59 dní, 12 hodín, 20 minút a 48 sekúnd. Strávil som na trati 60 úžasných dní. Tých 60 dní - boli to pravdepodobne najlepšie dni môjho života. Chcel by som sa poďakovať Suprabha, Ayodjanovi, Smarana, Digantovi, Sopanovi, Pranabovi, Stutisheelovi, Trishulovi, Rathinovi, Abichalovi a Ananda-Laharimu za to, že tam so mnou boli. Chcel by som vyjadriť moju najhlbšiu vďačnosť riaditeľom preteku Rupantarovi, Sahishnu, Sandhanimu, Bipinovi a Sanatanovi za to, že všetko spravili možným, našim božským kuchárkam za to, že kŕmili naše hladné telá, našim doktorom Pradhanovi, Aklanta, Mitchovi, Dr. Lee, Horstovi a ďalším, ktorí sa starali o to, aby naše telá fungovali, našim neúnavným počítačom kôl, ktorí nám pomáhali dostať sa bližšie k nášmu cieľu a všetkým ostatným nemenovaným pomocníkom, ktorí prichádzali na pretek, aby nás strážili, prinášali nám jedlo, povzbudzovali nás a tak ďalej. Špeciálne by som chcel poďakovať našim priateľom z Čiech a zo Slovenska za to, že nás podporovali vnútorne, ale aj navonok. Chcel by som poďakovať našim pomocníkom Karlovi, Padapa, Purabi a Janovi, ktorí sa o nás troch Pranaba, Ananda-Lahariho a mňa starali. A svoju najhlbšiu vďačnosť by som rád vyjadril Sri Chinmoyovi za to, že mi dal možnosť bežať tento beh, že mi vždy veril aj keď ja som pochyboval, že mi dal vnútornú a vonkajšiu silu dokončiť tento pretek, že mi ukazoval Svoju lásku, hrdosť, záujem a zaplavoval ma Svojím požehnaním, že mi pomohol naplniť môj sen, zdolať Everest ultrabehu. Ďakujem Sri Chinmoy.

Pranjal Milovník