„Existuje svetová trieda, elita, a potom tu je Yiannis.“ (Trishul Cherns)
Pre vás, ktorí viete kto Yiannis Kouros je, ale nemôžete uveriť, že normálny človek by mohol dokázať to čo dokázal on (a tak to nazývate talent), teraz hneď si otvorte oči a uvedomte si, že Yiannis je človek, ktorý prekonal veľa vecí počas svojho života a poučil sa z každej z nich a urobil niečo dobré v podstate z ničoho.
„Ťahá ho jeho myseľ“
Yiannis jednoznačne má talent, ale ten má každý špičkový ultrabežec. Je to jeho myseľ, ktorá ho ťahá tak vysoko nad ich úroveň. Yiannis to nie je len beh. On tancuje. On spieva. On vytrvá. Vždy, keď pretne cieľovú čiaru, neurobí to ako nejaký bežecký stroj, ale ako duša, ktorá dokonale ovládla svoje telo, ako železná vôľa nezávislá od svojej telesnosti.
Jeho dosiahnutia a úspechy prišli ako výsledok jeho lásky k behu. „Dosiahnutia a rekordy prichádzajú samy od seba ako výsledky dlhotrvajúceho vzťahu k behaniu,“ napísal Yiannis.
Beh je pre neho, ako pre mnohých z nás, „druhom duchovnej extázy.“ Pýtal som sa ho, či to považuje za duchovnú cestu a samozrejme odpovedal, že ,“Samozrejme to považujem za cestu, ale nie za cestu, ktorá má nevyhnutný cieľ alebo koniec: sme dušami bežiacimi z jedného druhu života do druhého bez zastávky alebo konca. Pre mňa to čo sa počíta je sloboda činu a radosť, ktorú ti to dá, keď sa pokúsiš. Pretože súťaž a naša oddanosť úsiliu je hodnotnejšia a užitočnejšia ako výsledok alebo úspech samotný.“
1983 Spartathlon
Yiannis sa stal pre svet známym v roku 1983 na Spartathlone, 250 km závode z Atén do Sparty. Toto bol Yiannisov prvý ultrazávod a len samotná myšlienka na tú vzdialenosť ho robila unaveným. Aby sa pripravil na závod venoval tri mesiace pred ním, hľadaniu kúska motivácie, ktorá by mu pomohla v závode.
Zistil, že hudba a piesne, ľubovolný rytmus, spolu s mysľou mu pomôžu prežiť závod. Taktiež cítil, že sila, ktorú počas svojho života získal ho dokáže dotlačiť do cieľa.
Mnohí bežci zo svetovej špičky sa mali zúčastniť na závode a Yiannis veril, že väčšina z nich skončí pred ním. Chcel prekonať grécky rekord na 100km a 200km, grécky traťový rekord a taktiež skončiť ako prvý z Grékov. Pochopiteľne toto všetko dokázal, ale nielen toto – zvíťazil z náskokom viac ako troch hodín, zabehnutím 250 km za 21 hodín 51 minút.
Reakcia nedôvery
Po Spartathlone sa objavili mnohé pochybnosti o Yiannisovej dôveryhodnosti. Ľudia si mysleli, že si skrátil trať, pretože jeho čas bol taký dobrý. O svojom dobehnutí Yiannis povedal, „Očakávali príchod bežcov o 10.00 ráno. Ja som prišiel o piatej. Nikto mi neveril. Musel som zobudiť usporiadateľov. Bol som prekvapený, že dobrí bežci boli tak ďaleko za mnou. Usporiadatelia museli zobudiť primátora mesta, aby mi mohol predať trofej.“ A takto začala Yiannisova legendárna kariéra.
O rok neskôr Yiannis zabehol svoj najpamätnejší závod, New York Road Runner’s Club šesťdňový závod. Prihlásil sa na tento závod s tým, že pobeží len 24 hodín a pokúsi sa prekonať svetový rekord. Cítil, že má veľkú šancu to dokázať, vzhľadom na svoje výkony na Sparthatlone a trojdňovom etapovom závode, ktorý vyhral v Austrálii.
Rozhodol sa prekonať 24 hodinový svetový rekord na šesťdňovom závode hlavne preto, že bol v dobrej forme a cítil, že jeho rýchlosť s vekom klesá a nevedel o žiadnom inom závode, na ktorom by sa mohol o to pokúsiť. Yiannis nemal v úmysle pokračovať v závode celých šesť dní.
Mimo chápania
„Nikdy som nedokázal pochopiť, ako môžu existovať ľudia, ktorí bežia bez prestávky šesť dní a nocí, hlavne z pohľadu psychických stavov a nálad, cez ktoré musia prechádzať,“ napísal Yiannis, zamýšľajúc sa nad „monštrami s neuveriteľnými rekordmi“ v šesťdňovom závode.
Yiannis bežal v tempe 7 minút na míľu, čo spôsobovalo nechápavé pohľady na tvárach divákov. Ľudia nemohli uveriť, čo sa tu deje. Tento chlap lieta! Väčšina z nich si neuvedomila, že chcel behať len 24 hodín. Nevedeli, či bude schopný pokračovať v takomto tempe, alebo či sa zosype. Súperi nedočkavo očakávali jeho koniec. Zdalo sa nemožné, že by v tom mohol pokračovať.
Dokonca aj Yiannis začal pochybovať. Cítil nedôveru a skepticizmus davu a hlboko ho to zasiahlo. Boli rovnako neskúsení ako on na takejto vzdialenosti. Potreboval nejakú rovnováhu, ktorá tam nebola. Zabehol 24 hodín, no nie v svetovom rekorde (163,5 míľ), ale cítil, aj keď jeho nohy boli pokryté otlakmi, že by mohol pokračovať, aby prekonal 48 hodinový svetový rekord.
Sri Chinmoy
Zdalo sa mu byť mrhaním aby zastavoval, keď má náskok. Zabehol 48 hodín vo svetovom rekorde (266 míľ). A pokračoval. Znova a znova. Nakoniec rovnováha prišla vo forme Sri Chinmoya.
Yiannis napísal, „So Sri Chinmoyom to bola obojstranná komunikácia. Za prvé, mal som schopnosť vnútorne ho cítiť a automaticky a nevedome som mal vieru v jeho slová. Za druhé, on mal schopnosť čítať moju myseľ jeho vlastným spôsobom a vedel ako nasýtiť moju vôľu. Tiež vedel, že som bol jedinečný na túto konkrétnu úlohu.“
Sri Chinmoy si zobral Yiannisa nabok, podal mu ruku a povedal, „Ty vyhráš!“ Yiannis si pomyslel, „On to musí vedieť. Číta to z mojich očí a vidí na mojej tvári, že chcem vyhrať.“
„Veľmi silne som tomu začal veriť. Vždy som chcel vyhrať, ale chýbala mi istota. Každý deň som sa obával, že budem musieť skončiť. Ale po tom, ako tam bol Sri Chinmoy, som mal taký krásny pocit; neistota a môj strach boli preč. Niekedy som bežal naozaj rýchlo, priam som tancoval od radosti. Od tohto okamžiku som si bol istý, že to dokážem.“
Littlewoodov rekord
Yiannis sa rozhodol prekonať 99 rokov starý rekord Georga Littlewooda dve hodiny pred koncom. Skončil zo 635 míľami a 1023 yardami.
Yiannis získal svoj 24 hodinový rekord v roku 1984 a opäť v roku 1985 v New Yorku, počas hurikánu Glória. V prítomnosti svojich pomocníkov, priateľov, Sri Chinmoya a jeho nasledovníkov Yiannis cítil istotu, ktorá nebola prítomná počas prvých niekoľko dní šesťdňového závodu. „Oni ma inšpirovali telepaticky,“ napísal Yiannis. „Mal som veľa dôvery a vôle dosiahnuť môj cieľ, aj navzdory počasiu.“
1000 míľový svetový rekord bol pokorený v máji 1988 vo Flushing Meadow v New Yorku. Počas toho, ako to dosiahol, Yiannis zlepšil svoj rekord na 6 dní na 639 míľ a 622 yardov. Vyhlásil tento závod ako svoj najlepší, čo je trošku nedocenením jeho výkonu.
Yiannis vôbec nebehal od Westfieldského závodu (zo Sydney do Melbourne) začiatkom roka. Nebol v dobrej kondícií, a taktiež sa snažil dostať z niekoľkých zranení. Boleli ho achilovky spolu s kolenom, ktoré mu operovali v predchádzajúcom roku. Napriek všetkému tomuto sa rozhodol bežať. Toto bude najdlhší závod, aký Yiannis kedy bežal.
1000 míľový rekord
Prvý deň Yiannis zabehol 144 míľ. Za štyri dni mal za sebou 456 míľ. Vôbec nespal. „Prvé štyri dni som nespal, pretože blízko trate každých niekoľko minút štartovali a pristávali lietadlá.“
Prvýkrát chcel spať len hodinu a štyridsaťpäť minút, ale: „Dostal som sa do bodu, keď moje telo bolo skoro úplne mŕtve. Každý deň som sa obával, že budem musieť zastať. V jeden moment som bežal rýchlo a skoro som tancoval od radosti (opäť). Bola to vojna medzi mojim telom a mojou mysľou. Prvýkrát som spal len desať minút.“ Dokončil závod za 10 dní, 10 hodín, 30 minút a 35 sekúnd. Na stenu narazil deviaty deň, keď zabehol len 69 míľ, ale aj tak bol schopný prekonať svetový rekord o viac než 34 hodín.
V 1994, Yiannis bežal 650 km Telecom Tasmania závod, čo bol etapový závod. Teplota nikdy príliš nevystúpila nad nulu a vietor a sneženie sotva kedy ustali. V tomto závode ho o 37 km porazil Anatolij Kruglikov.
Pred tým, ako závod vôbec začal, Yiannis cítil, že etapové závody vyhovujú viacej jeho súperom. „Mám rád bezprestávkové závody – závod v Tasmanii asi viac sedí pravým maratóncom, ktorí sú rýchlejší.“
Dotyk smrti
Po treťom dni Yiannis v závode viedol. Ale v piatom dni zaostal. Príroda ohrozovala jeho život, a on si uvedomil „život a rodina sú oveľa dôležitejšie ako víťazstvo v závode.“ Yiannis cítil, že sa dostal veľmi blízko smrti počas piatej etapy. Poznamenal: „nechcel som zanechať svoje kosti v tých horách“, čo sa dostalo do austrálskej bežeckej literatúry.
Yiannisova bežecká história sa tiahne od jeho stredoškolských rokov, keď bol jeden z najlepších na 1500 a 3000 m v Grécku. Po tom, ako vstúpil do armády začal trénovať na maratón. Ale povedal: „v cieli som vždy cítil, že by som mohol ísť ďalej“. A mohol. Ako sme spomenuli na začiatku, Spartathlon bol jeho prvý ultrabeh. Odvtedy dokončil viac ako tridsať ultrazávodov.
V prvých rokoch skoro vo všetkých závodoch dosiahol svetové rekordy. Veľakrát prekonal niekoľko rekordov v jednom závode. V prvých rokoch behával štyri alebo päť ultrazávodov ročne.
Rodinný muž
Odvtedy sa oženil a teraz má deti, získal titul bakalára z hudby a gréckej literatúry, postavil si dom v Tripolise v Grécku, napísal knihu a urobil mnoho iných vecí.
Stále dokázal prekonať svoj rekord na 24 hodín v apríli 1996 v Coburgu skoro o 10 km, 294,5 km. Počas toho ustanovil austrálske rekordy na 12 hodín, 150 km, 100 míľ, 200 km, 150 míľ a 250 km (o viac ako 1 hodinu a 40 minút lepšie ako na Spartathlone 1983).
Aj keď už nesúťaží tak dychtivo ako na začiatku, jeho strach zo straty rýchlosti sa sám od seba stratil. Alebo si možno uvedomil, že usmernené úsilie je dôležitejšie ako rýchlosť.
Časopis Ultramarathon World urobil porovnanie Yiannisových 24 hodinových behov v New Yorku v 1984, Montaubene v 1985, Surgerese v 1995 a Coburgu v 1996. Porovnal časy na 50 míľ, 100 km, 100 míľ, 200 km a nakoniec vzdialenosť za 24 hodín. V oboch závodoch v 1984 a 85 na 50 míľach mal 5 hodín 30 minút, naproti tomu jeho čas v 1995 a 96 bol blízko 6 hodín. Každý z medzičasov v 1995 a 1996 bol o 20 až 30 minút slabší, ako tie v 1985 a 1986, ale výsledná vzdialenosť v 1995 bola zlepšená o 555 yardov a v 1996 o viac ako 5 míľ.
Stále tajomstvo
Pre všetkých tých, ako som ja, čo žijú v ultramaratónskom svete je Yiannis Kouros záhadou. Každý chce vedieť čo poháňa tohto muža. V každom článku, ktorý som čítal, autor vyzdvihoval Yiannisové dosiahnutia a cítil nutnosť povedať niečo o Yiannisovi, aby mu porozumel svojim vlastným spôsobom.
Yiannis je jedným z mála ľudí, ktorý urobí na ostatných dojem aj keď s ním strávia len krátky čas. On sám celkom úprimne vraví, že nemá žiaden špeciálny talent ako bežec. Že je mnoho takých, ktorí sú lepší bežci, silnejší, rýchlejší ako on.
Tony Rafferty bežal v 1984 NYRRC šesťdňový beh. Neskôr robil z Yiannisom rozhovor. „S duchom z ocele, s telom z milosti a jeho nohami, ktoré pumpujú ako naolejované piesty, Kouros bežal s prúdom energie, ktorá sa zdala byť bez námahy,“ poznamenal Rafferty. Toto vyjadrenie vyznieva dosť ironicky, keď Yiannis napísal, že sa snaží „zrúcať mýtus, ktorý núti ľudí veriť, že bežci na dlhé trate bežia mechanicky.“
Jeho domov
Rafferty navštívil Yiannisa u neho doma v Melbourne v Austrálii. Poznamenal, že jeho pracovňa, kde píše a skladá hudbu je plná filozofických kníh, kníh o hudbe, športe, fitness a výžive.
Yiannis povedal Raffertymu, že jeho cieľom na strednej škole bolo „hlavne umenie. Chcel som maľovať a spievať. Svet umenia je ako byť v nebi. Nahral som aj dve LP platne.“ Keď sa ho Rafferty spýtal, kto boli jeho hrdinovia, povedal: „Verím v individualitu osobnosti. Som inšpirovaný gréckou históriou, mytológiou, starogréckymi atlétmi ako Pheidippides a modernými bežcami ako Zátopek a Kuts.“
„Nemám nejakých hrdinov. Každý má niečo špeciálne, čo môže ponúknuť.“ Rafferty končí svoj článok s charakteristikou Yiannisa. „Tento atlét, umelec a hudobník je poslom odkazu Disciplíny, Túžby a Viery.“
Nepodstatná bolesť
Keď som sa rozprával s Trishulom Chernsom, mal samozrejme svoj vlastný pohľad na Yiannisa. Trishul je tiež jeden z bežcov svetovej triedy a závodil z Yiannisom veľakrát. Keď som ho poprosil, aby mi porozprával o Yiannisovi, s nadšením sa do toho pustil.
Povedal mi, že bolesť je pre Yiannisa nepodstatná, že má neuveriteľný talent prekonávať bolesť, je to časťou toho, kým je vo vnútri. „Boh mu dal tento neuveriteľný talent a on to jednoducho môže dokázať.“
Vraví, že Yiannis jednoducho žije na vyššej úrovni. „Yiannis je mentálne najsilnejší na svete.“ Trishul ma nakoniec odkázal priamo na Yiannisa, pretože som sa ho pýtal otázky, na ktoré nedokázal odpovedať. Len Yiannis má na ne odpovede.
Keď som sa Yiannisa spýtal priamu otázku: „Čo ti prechádzalo mysľou počas tvojho prvého ultrazávodu?“, odpísal mi, že „to je kľúčom môjho úspechu a je to dlhý príbeh, ktorý by vydal na niekoľko kníh. Existuje teória, podľa ktorej potrebujeme pozitívne myšlienky, aby sme prekonali ťažké situácie v našom živote. Pretože v mojom živote nebolo nič pozitívne, na čo by som si mohol spomenúť, musel som si vytvoriť energiu, entuziazmus a inšpiráciu z negatívnych skúseností, ktoré som mal.“
Tenká čiara
Čiara medzi jeho talentom a silou jeho mysle je veľmi tenká a toľkí z nás obyčajných bežcov sme pokúšaní jednoducho veriť, že nezáleží čo Yiannis vraví, je to len talent. Ale všetci bežci svetovej triedy majú talent. Je očividné, že je to jeho myseľ, ktorá ho privádza na tú vyššiu úroveň, ako to povedal Trishul.
Je zjavné , že počas Telecom-Tasmania behu a jeho svetového rekordu počas hurikánu Gloria jeho mentalita bola faktorom jeho úspechu. Spýtal som sa ho, prečo sa obával smrti v Tasmanii a nie počas hurikánu Glória v 1985. On odpovedal:
„To je ťažká otázka! Keď hurikán Glória udrel, mal som veľa sebaistoty a vôle na to, aby som dosiahol môj cieľ napriek nepriazni počasia. Možno že som získal sebaistotu z okolia; myslím tým ľudí, ktorí ma obklopovali, moji pomocníci, priatelia v mysli – ktorí ma inšpirovali telepaticky, od Sri Chinmoya a jeho žiakov.“
200 úderov za minútu
„V Tasmánii som mal pochybnosti a pocit neistoty, ktorú vytvorili neskúsení pomocníci a trojročná prestávka od behania. A taktiež veľmi nízka teplota, ktorej som sa do behu vyhýbal (a možno, že som bol trochu poverčivý), ma priviedla tvárou tvár smrti a nútila moje srdce biť viac ako 200 úderov za minútu.“
„Nepočítal som ich, ale tak som sa cítil a len to, že som v ten deň chodil, ma zachránilo. Ďalším faktorom je, že v 1985 som nemal deti, ale v čase Tasmánskeho behu som mal dve deti, o ktoré som mal obavy. V ten okamih táto myšlienka do mňa vstúpila veľmi mocne a potom som si povedal, že život a rodina sú dôležitejšie ako vyhrať závod.“
Verím, že bez takéhoto talentu by nikdy nebol schopný dokázať to, čo dokázal. Ale oveľa dôležitejšie je, že bez jeho filozofie a pochopenia života, by nikdy nedokázal to, čo dokázal. A asi najdôležitejšia vec, ktorá umožnila Yiannisovi uspieť, je jeho mentálna sila, ktorú si budoval celý svoj život.
Vždy sa poučiť
Yiannis verí: „Každá hrozná udalosť by vás mala vybaviť nevyhnutnou zásobou, tak aby ste mohli čeliť ďalšej; nemalo by vás to donútiť ustúpiť. Neustále sa potvrdzuje, že zúfalstvo a beznádej vás zásobia bohatstvom, na prvý pohľad nepredstaviteľným, a donútia vo vás objaviť skryté, neočakávané sily. Neskôr by mal nasledovať pokoj a trpezlivosť, aby ste mohli správne posunúť svoje ciele.“
Verím, že Yiannis v sebe drží tajomstvo života, ktoré nakoniec ani nie je tajomstvom, len toľkí z nás si ho odmietajú pripustiť. On si ho pripustil a žije ním. Yiannis je umelec – ale nielenže skladá hudbu, nielenže píše, a nielenže maľuje – on tvorí život. On vlastní život. Len z toho, čo mu bolo dané, aby s tým pracoval, Yiannis vytvoril majstrovské dielo.
Jedno aprílové ráno Jar sa stala opojenou
Je opojená a spieva a tancuje bláznivo
Stala sa opojenou svojou radosťou, svojimi kvetmi
Úľ včiel bzučí tiež, ó! toto jarné opojenie.
Jedno aprílové popoludnie si sa zaľúbilo, ó srdce!
Zaľúbilo si sa a smútiš, si zahanbené, ale nepriznávaš to
Stalo si sa opojeným mesiacom a tvoje opojenie neopadáva,
Stalo si sa opojené slávikmi, sladkými lastovičkami.
Jeden aprílový večer sa premením na nočného vtáka
Aby som mohol vidieť tvoj tieň a všetky tvoje pojašenosti.
Aby som sa tebou mohol stať opojený a objavil tvoju dušu,
Aby som si mohol zapamätať tvoj uprený pohľad a chuť tvojich bozkov.
Yiannis Kouros
Napísala: Stephanie Nelson (1996)