Ted Corbit je neoddeliteľnou súčasťou ultramaratónskej histórie. Už v roku 1952 reprezentoval USA na Olympijských hrách v Helsinkách na maratónskej trati. Po desiatich rokoch, keď sa venoval maratónom (najlepší čas 2:26:44) sa Ted rozhodol skúsiť ultradlhé trate. V roku 1962 na závode Londýn – Brington skončil štvrtý. Ustanovil americký rekord na 50 míľ (5:54 v 1966), 100 míľ (13:33 v 1969, toto je stále americký rekord vo vekovej kategórii 45-49) a na 24 hodín (134,7 míle v 1973). Jeden z jeho najslávnejších rekordov bol rekord na 50 míľ s časom 5:35:03 (v 1970), čo je stále americký rekord v kategórii nad 50 rokov. Ale bezpochyby jeho najfantastickejší výkon bol na šesťdňovom závode v New Yorku vo Wards Island parku, kde v roku 2001 vo veku 82(!) rokov zabehol 303 míľ, čím ustanovil fantastický svetový rekord vo svojej vekovej kategórii, ktorý sa bude dať len ťažko prekonať.
Jeho úspechy neboli len výsledkom talentu. Ted tvrdo trénoval a bol americkým priekopníkom v 200 a 300 míľových tréningových týždňoch.
Ted zohrával hlavnú úlohu vo vývoji amerického ultrabehu. Stál pri zakladaní Road Runner Clubu a bol jeho prvým prezidentom a vytvoril pravidlá na presné vymeriavanie bežeckých tratí.
Tento rozhovor urobil s Tedom v roku 1988 Trishul Cherns, takže niektoré informácie tu zmienené už nemusia byť aktuálne.
Osobné skúsenosti
Otázka: Aké športy si ako dieťa robil?
Ted Corbitt: Väčšinou som behal. Nebolo toho veľa čo by sa dalo robiť, len keď prišli priatelia zvykol som trochu s nimi zápasiť. Len tak sme sa zabávali. To bolo na farme v Južnej Karolíne. Keď sme sa presťahovali do Cincinnati, už to boli väčšinou iba bežecké hry, krátke behy, baseball. Na strednej škole som rok trénoval cezpoľný beh, ale nikdy som nezávodil, pretože sme nemali tím. Ale súťažil som na dráhe. Behal som pol míle a najlepší čas som mal 2:10.
Otázka: Ako si začal behať a kedy si začal behať súťažne?
Ted Corbitt: Na farme. Behával som do obchodu, na poštu, do školy. Behal som všade. V Cincinnati som všade chodil pešo, najprv do základnej školy, potom na strednú a nakoniec aj na univerzitu. Môj prvý závod bol v siedmom ročníku v roku 1933, beh na 60 yardov, ktorý som vyhral. Neskôr som závodil aj na strednej škole a potom aj univerzite. V Cincinnati a ani na stredozápade nebolo príliš veľa závodov a hlavne nie počas 2. svetovej vojny. A taktiež na niektorých závodoch farební štartovať nemohli. V susedných štátoch ako Illinois a Indiana bolo viac závodov, ale nemal som veľmi chuť tam cestovať, pretože som nevedel ako ma tam prijmú, či si zoženiem ubytovanie alebo či nebudem mať problémy si kúpiť niečo jesť. Keby som vlastnil auto, tak by som sa mohol zúčastniť, pretože nakoniec by som si ubytovanie zohnal. V prvých ročníkoch strednej školy som behával pol míle (2:09), míľu (pod 5 minút) a dve míle (pod 11 minút). V posledných ročníkoch som behával štvrť míle (51 sekúnd), štafetu na jednu míľu a 100m. V mojom najlepšom závode na 100m (10,1 sekundy) som si na 70 yardoch natiahol sval a zvyšok sezóny som len kríval. Vtedy som začal behať aj cezpoľný beh. Behal sa na štvormíľovom strmom okruhu s časmi 23 až 32 minút. Nemali sme veľa závodov a tak bolo ťažké dostať sa do formy a naše časy boli pomalé.
Otázka: Zaujímal si sa o dlhé trate na strednej alebo vysokej škole?
Ted Corbitt: Áno. V 1936 som počul o maratóne a po prvý raz som si uvedomil, že ľudia behajú aj takéto dlhé trate. Takže v tom čase som sa začal o to zaujímať. Neuvažoval som nad tým, keď som behal na vysokej škole, ale začal som takéto dlhé trate skúmať a zistil som, že je ťažké si na to zvyknúť. Vyžiadalo si to veľa úsilia, aby som bol schopný zabehnúť dlhšiu vzdialenosť, ale začal som, lebo som chcel zistiť, či to dokážem.
Otázka: Boli nejaké osobnosti, ktoré ti pomohli v ranných rokoch maratónov a ultramaratónov?
Ted Corbit: Tieto osobnosti prišli ku mne vo forme kníh. Keď som skončil v škole, chodieval som do knižnice a pokúšal som sa nájsť niečo o behu. Nebolo toho veľa, ale prečítal som čo som mohol a použil som to ako návod. V časopise The Amateur Athlete vyšiel článok, ktorý radil trénovať tri krát do týždňa.
Otázka: Ktoré osobnosti ťa najviac ovplyvnili v tvojej bežeckej kariére?
Ted Corbit: Arthur Newton cez jeho knihy. Jedna sa volala Závod a tréning. Ďalším bol austrálčan Percy Cerutty. Stretol som sa s ním na Olympiáde v Helsinkách a dopisoval som si s ním až do jeho smrti v roku 1976. Percy navštívil New York v roku 1958. Vo Van Cortlandt parku v Bronxe viedol niekoľko tréningov pre členov New York Road Runner Clubu. Taktiež Dr. William Ruthreuff z Filadelfie ma veľmi ovplyvnil. Pracovali sme spolu koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov. Pomohol mi s mojou prípravou. Myslel si, že trénujem príliš tvrdo, čomu som vtedy neveril. Pomohol mi dostať sa na niekoľko závodov a dal mi veľa dobrých rád.
Tréning
Otázka: Ľudia si väčšinou spojujú Teda Corbitta s tým, že bol jedným z prvých, ktorý používal vysoké tréningové dávky. Je to pravda?
Ted Corbitt: No, ak chceš povedať, že som bol jedným z prvých, tak je to približne pravda. Arthur Newtom behával veľa míľ. Keď som sa ja stal ultramaratóncom, bolo len málo ľudí, ktorí behávali v tréningu 200 míľ týždenne.
Otázka: Koľko míľ týždenne si behával na začiatku svojej maratónskej kariéry?
Ted Corbitt: Behával som šesť alebo sedem dní v týždni, dokopy asi 100 míľ. Behával som všetky možné závody počas mojich tréningov. Jedine na mojich dlhých behoch som behával pomaly. Inak som vždy behával rýchlo. Tiež som robil nejaké intervalové tréningy. Verte tomu alebo nie, začal som s tým ešte predtým, ako som vôbec tento pojem poznal. Behával som do kopca a potom pomaly z kopca 70 yardov na výklus. Toto všetko som robil na tráve. V roku 1951 som v Prospect parku stretol Freda Wiltona. Bol prekvapený z tejto metódy a napísal o tom niekoľko článkov.
Otázka: Povedz nám niečo o svojom tréningu na svoj prvý maratón.
Ted Corbitt: Môj prvý maratón bol 19. apríla 1951 v Bostone a zabehol som ho za 2:58:42. Trénoval som na to rok. Rozhodol som sa, že musím najprv zvládnuť 30 míľ ešte predtým, ako sa pustím do maratónu, pretože som mal problémy dostať sa v tréningu cez 20 míľ. Chcel som si byť istý, že čokoľvek sa stane, tak dokončím. Nakoniec som 30 míľ pokoril, ale až po niekoľkých neúspechoch (ak môžeme 20 alebo 22 míľové tréningové dávky považovať za neúspech). Urobil som to v jeden chladný deň, keď začínalo snežiť a v jeden moment som si uvedomil, že sa snažím chytiť snehové vločky do úst, čo mi pripomenulo, že som smädný. Takže potom, ako som sa poriadne napil, cítil som sa oveľa lepšie a dalo mi to dostatok sily, aby som mohol dokončiť svoj tréning.
Otázka: Ako často a kedy si behával 200 míľ týždenne?
Ted Corbitt: Začal som s tým na začiatku mojej maratónskej kariéry, ale urobil som to len počas jedného týždňa. Behal som 30 míľ 7 dní po sebe. Cez víkend som musel pracovať a tým to bolo ťažšie. Neskôr som to urobil dva krát do roka. V roku 1956 som mal 200 míľové víkendy počas januára, februára a marca. Toto bola príprava na kvalifikáciu na Olympijský maratón v 1956. V marci som išiel na 30 km závod do Nového Mexika a nemal som žiadnu rýchlosť. Jeden z mojich kolegov, John Connely, ma porazil. Cítil som sa z toho zle.
Otázka: Chceš tým povedať, že 200 míľové týždne sa nemusia vyplatiť?
Ted Corbitt: Vyplatia sa. Len chcem povedať, že som nebol pripravený na maratón. Toto je jedna z nevýhod, keď trénujete sám. To znamená, že nerobíte vždy to, čo si myslíte, že robíte a veľmi ľahko sa môže stať, že budete trénovať príliš veľa počas príliš dlhého času. To je to, čo sa mi stalo v marcovom behu. V apríli bol Bostonský maratón (jedna z kvalifikácií). Tak som začal robiť rýchlostné tréningy do dňa závodu a skončil som šiesty za 2:28:06.
Otázka: Takže nakoniec veľa tréningových míľ ti nakoniec pomohlo?
Ted Corbitt: Áno, myslím si, že 200 míľové tréningové týždne sa pre niektorých bežcov vyplatia. Dopracoval som sa až k tomu a mal som veľký úspech. Niektorí zistili, že dokážu behať rýchlejšie časy po dlhých závodoch. Jeden ultrabežec z New Yorku zabehol šesťdňový závod a vo všetkých kratších závodoch, ktoré po tom nasledovali si urobil osobné rekordy. Ja som behával rýchlejšie po dlhých tréningoch. Takže som pokračoval v 30 míľových tréningoch, len som zmenšil ich počet. Vždy som sa pokúšal jeden zabehnúť pred mojim prvým maratónom v sezóne. V jednom momente som si uvedomil, že už to viac nepotrebujem robiť, ale aj tak som v tom pokračoval, aj keď som sa niekedy snažil to odkladať do poslednej možnej chvíle. Vtedy som už behával ultra a taktiež som behával do práce. Niekedy som behával do Van Cortland parku, tam som si zabehol 17 míľ a potom som bežal do dolnej časti mesta do práce aby som mal 30 míľ za deň.
Otázka: Sklamali ťa tvoje tréningové metódy alebo si myslíš, že boli pre teba najlepšie? Urobil by si teraz niečo inak?
Ted Corbitt: Nie, naučil som sa veľa o tele. Veľa som experimentoval. Keď sa ohliadnem späť, dostal som dobrú radu, ale vtedy som si ešte neuvedomoval, že bola dobrá. Tá dobrá rada bola, viac odpočívaj. Opäť by som išiel do dlhých tréningov, ale zároveň by som aj viac odpočíval. Problémom pri dlhých tréningoch je, že ak s nimi dostatočne skoro neprestaneš, tak potom nebudeš behať tak rýchlo, ako by si bol schopný.
Otázka: Pracoval si na plný úväzok, keď si robil také dlhé tréningy?
Ted Corbitt: Áno. Pracoval som 40 hodín týždenne (Ted bol fyzioterapeut od roku 1948). Jediný raz, keď som si zobral neplatené voľno z práce bolo, keď som išiel na Bostonský maratón. Inak som si bral len normálnu dovolenku na moje cesty a závody. Niektoré Bostonské maratóny boli v sobotu, čo bol v New Yorku pracovný deň. A tak som si musel zobrať neplatené voľno, keď som ho chcel bežať.
Otázka: Boli všetky tvoje tréningy na spevnenom povrchu?
Ted Corbitt: Nie. Behával som na niektorých lesných cestách vo Van Cortlandt parku a na tráve v Brooklyn Prospect parku, kde som na lúke vyrobil pol míľový okruh, ktorý som používal vždy, keď som tam behal. V Highland parku v Brooklyne som tiež behal na tráve. Na pevnom povrchu som začal behávať až keď som išiel pracovať na Manhattan. Tam som behával po uliciach v bežnom mestskom oblečení a topánkach.
Otázka: Obsahoval tvoj tréning nejaké nebežecké aktivity?
Ted Corbitt: Nič iné, okrem posilňovacích cvičení. Robil som strečing, ale to som považoval za súčasť tréningu, ako rozcvičku. Začal som s posilňovacími cvičeniami pred tým, ako to začala používať väčšina bežcov. Robil som to ako súčasť experimentálnej fyzickej terapie. Nebol som prvý, kto to robil. Hlavným dôvodom, prečo to väčšina bežcov nerobila bol, že ich k tomu tréneri neviedli. Vtedy sa ešte nevedelo veľa o tom, ako správne posilňovať.
Otázka: A čo ostatné aktivity, ako baseball?
Ted Corbitt: Ako som skončil strednú školu, už som viac nehrával baseball. Nevyvíjal som žiadne iné aktivity okrem chôdze. Každú sezónu som začínal chôdzou na dlhé vzdialenosti, až 28 míľ. Vždy som do a zo školy chodil a keď som bol po behu zranený, chodieval som aj do a z práce.
Otázka: Mal si nejakú špeciálnu prípravu na 50 míľový závod, dlhé behy v tréningu, kratšie závody?
Ted Corbitt: Na závody do 30 míľ môj maratónsky tréning stačil. Môj prvý 50 míľový závod bol Londýn – Brighton a príprave na tento závod som zvýšil moje tréningové dávky. V tom čase som pravidelne behával 100 a viac míľ týždenne. Postupne som zvýšil tréning na 200 míľ týždenne. Ale pravdepodobne to bolo vtedy keď som prvý raz zabehol 300 míľ za týždeň. Ostrov Manhattan má po obvode niečo cez 31 míľ a ja som sa rozhodol počas predĺženého májového víkendu obehnúť ho každý deň dva krát. Rozhodol som sa, že ak to nebudem schopný spraviť, tak do Anglicka nepôjdem. V druhom kole som začal mať bolesti vo všetkých svaloch, ale stupňovalo sa to len po určitý bod a potom to zmizlo. Na tretí deň bolesť v mojom kolene neustupovala a tak 10 míľ pred koncom som zastavil. Takže väčšina môjho tréningu bola počas týchto troch dní. Odvtedy som každý rok v rovnakom čase robieval tento 300 míľový tréningový týždeň, či už som do Londýna išiel alebo nie.
Otázka: Stále pracuješ ako fyzioterapeut?
Ted Corbitt: Áno, stále pracujem na plný úväzok. Stal som sa fyzioterapeutom v roku 1948 po ukončení kurzu na New York University.
Otázka: Keby si bol trénerom budúceho ultramaratónca, aké základné rady by si mu dal?
Ted Corbitt: Najlepšie by bolo, keby som sa k bežcovi dostal ešte v jeho mladom veku, keď je na strednej škole. V prvom rade by som sa snažil, aby sa stal dobrým cyklistom a dobrým plavcom pre celkový rozvoj. Potom by som sa snažil, aby začal súťažiť na dráhe a neskôr na dlhých tratiach. Potom by som mu nasadil silový tréning, naučil by sa robiť strečing a správnu techniku behu. Snažil by som sa aby bol čo najlepším na dráhe od jednej míle nahor a potom by sme prešli na maratón. Na ultradlhé trate sa dá zvládnuť aj bez prílišnej špecializácie čisto na tieto vzdialenosti.
Otázka: Stále behávaš?
Ted Corbitt: Posledný rok som nebehal. Len som chodil. Jednou z mojich ambícií bolo prejsť chôdzou 100 míľ za menej ako 24 hodín. Stále som sa ešte ku tomu nepriblížil. V roku 1974 som bežal Národný šampionát na 50 míľ v Central parku. Nemal som v úmysle to bežať, ale aj tak som tam išiel. Skončil som štvrtý, ale potom o týždeň na cezpoľnom závode som si išiel pľúca vykašľať. Ani nie týždeň po tom som mal problémy s dýchaním. Na druhý deň som išiel k doktorovi a ten mi povedal, že mám astmu a že sa to nedá liečiť. Vypísal mi predpis na lieky, ale ja som sa miesto liekov rozhodol prejsť na trojdňovú hladovku. Pred hladovkou som nebol schopný sa vystrieť v posteli. Ale po hladovke sa to zlepšilo.
Závody
Otázka: Ktoré momenty z tvojej závodnej kariéry ti najviac utkveli v pamäti?
Ted Corbitt: Mojim najväčším sklamaním a zároveň najlepšou spomienkou je 24 hodinový závod. Dúfal som, že spravím 155 míľ, čo si stále myslím, že nebol nesplniteľný cieľ. V to leto som mal v tréningu problémy. Mával som bolesť v jednom z mojich quadricepsov, a tak som sa musel zastaviť a urobiť si nejaký strečing. Toto sa opakovalo každú hodinu. Po istom čase to prestalo fungovať a tá bolesť ma išla zabiť. Po 17 hodinách som si uvedomil, že svoj cieľ nedosiahnem, ale nevzdal som sa. Behal som a chodil, len aby som závod dokončil. To je negatívna spomienka. Počas prvého 50 míľového šampionátu na Staten Islande v júli 1956 prišla vlna vysokých teplôt. V deň závodu teplo roztavilo lep v mojich topánkach, takže podrážka sa uvoľnila. Všimol som si to, keď som si balil batoh na závod. Tak som zobral svoje staré kožené tenisky, ale tie mi nanešťastie urobili otlaky. Mojim cieľom bolo urobiť prvý maratón za 2:42, čím by som odzbrojil svojich najväčších súperov. Keď sa mi začali robiť otlaky spomalil som. Aj tak som dokázal urobiť maratón za 2:49, ale spomalilo ma to. Organizátori vyhlásili, že ak sa ešte viac oteplí, závod zastavia. Neviem ako teplo nakoniec bolo, ale závod neprerušili. Dostal som veľké kŕče z dehydratácie. Svaly sa mi tak stiahli, že som nebol schopný sa pohnúť. To bolo po prvýkrát, keď som musel na závode zastaviť alebo chodiť. Nakoniec som skončil druhý z časom 6:12 alebo tak nejako.
Otázka: Nejaký obľúbený ultrazávod?
Ted Corbitt: Najlepší ultrazávod, aký som kedy videl, bol 100 míľový závod vo Flushing Meadows parku, kde Don Ritchie bežal za 11:50. Bol som na troch závodoch, kde boli prekonané svetové rekordy, ale tento bol podľa mňa najlepší. Jeden z najlepších ultrazávodov, o ktorom som počul, je Comrades Marathon v Juhoafrickej republike a beží sa v ťažkom teréne.
Otázka: Astma ukončila tvoju kariéru. Vieš prečo sa to stalo, alebo či sa tomu dalo predísť?
Ted Corbitt: Nie som si istý, prečo sa to stalo. Najprv som si myslel, že je to zo znečisteného vzduchu. Vravel som to doktorovi, ktorý mi pomáhal a on mi povedal, že to bolo z vnútorného znečistenia – nedostatok spánku a tak. Pálil som viac ako 6000 kalórií denne. Až do minulého roku som si myslel, že som bol jediný z našej rodiny, ktorý mal astmu, ale zistil som, že aj moja teta ju mala. Mal som 54 rokov, keď som ju dostal, takže si myslím, že som mal šťastie, že som ju nedostal skôr.
Certifikácia
Otázka: Bol si jedným z navrhovateľov presných a certifikovaných tratí. Bolo ťažké presvedčiť ľudí o dôležitostí takéhoto kroku?
Ted Corbitt: To naozaj bolo. To bola jedna z vecí, o ktorú sa NYRRC snažil. Bol som jeho prvým prezidentom a založili sme ho po vzore Road Runners Club of England. Mali štandardy a certifikačné programy. Tak som sa naučil ako presne vymeriavať trate. Kalibračné metóda s použitím bicykla prišla z Anglicka a tak sme ich začali používať aj my, aj keď IAAF odporúčala meracie kolečko. Brožúra o meraní tratí a certifikácii, ktorú som dal dokopy sa distribuovala v niekoľkých krajinách sveta.
Otázka: Čo si myslíš o súčasnom stave certifikácie tratí?
Ted Corbitt: S decentralizáciou certifikácie tratí sme začali v roku 1981 a trvalo asi štyri roky to dokončiť. Existuje nová brožúra, celý proces sa zdokonalil a stále sa vyvíja.
Rôzne
Otázka: Čo si myslíš o súčasnom stave ultrabehov v USA?
Ted Corbitt: Zdá sa mi, že to ide správnym smerom. V súčasnosti je skoro celá scéna výhradne amatérska. Fakt, že v časopisoch môžete nájsť celé strany so zoznamami závodov sa mi zdá byť neuveriteľné. Po vojne ste mali len tri alebo štyri maratóny, s ktorými ste mohli počítať.
Otázka: Bol si prekvapený oživením viacdenných závodov? Nemal by si chuť si vyskúšať šesťdňový alebo dlhší beh?
Ted Corbitt: Nemyslel som si, že sa to stane, pretože o ultrazávody bol vo všeobecnosti malý záujem. Myslel som si, že bude veľa bežcov ako je, ktorí po dokončení maratónu budú cítiť, že im ešte ostali sily a budú chcieť skúsiť niečo dlhšie. Ale na 50 míľových závodoch sme nedosiahli takú účasť, akú v Európe dosahovali na 100 km závodoch. Takže keď prišli viacdenné závody nepredpokladal som, že sa to stretne s takým záujmom, s akým sa to stretlo. Rád by som bežal šesťdňový alebo dlhší beh. Plánoval som beh naprieč krajinou, dokonca som dostal aj voľno z práce, ale astma ukončila moje plány. V mnohodňových závodoch vidím budúcnosť, pretože existujú ľudia, ktorí majú o ne záujem. Nie je nevyhnutné mať široké štartovné pole. Britský RRC minulý rok uskutočnil závod, na ktorom sa mali pokúsiť ustanoviť svetový rekord a mali pri tom len malé štartovné pole. Môžete mať pole len s dvoma ľuďmi, to je všetko čo potrebujete. Nepotrebujete mať veľa štartujúcich, aby ste boli úspešný.
Otázka: Je tento šport viac alebo menej populárny, ako by si predpokladal pred dvadsiatimi rokmi?
Ted Corbitt: Viac populárny, okrem toho, že som predpokladal, že 100 km behy pritiahnu väčšie množstvo ľudí, ako sa to deje v Európe. Aby ľudské telo správne fungovalo musí byť používané všetkými spôsobmi, aj fyzicky a myslím si, že v budúcnosti budú mať ľudia viac voľného času a rozhodnú sa pre beh.
Otázka: Myslíš si, že sponzorské peniaze niekedy dorazia aj na ultrazávody?
Ted Corbitt: Nejaké peniaze tam budú. Väčšinou tento šport ostane striktne amatérsky, ale nejaké peniaze tam budú. Tento spôsob finančného oceňovania je vo všetkých športoch a príde to aj do ultrabehov.
Otázka: Vidíš nejakú nádej, že by sa v najbližších päťdesiatich rokoch ultrazávody dostali na Olympiádu?
Ted Corbitt: Ultrabeh sa rozšíri a Olympijský výbor bude pod tlakom zaradiť do programu hier aj ultrazávody. Ultrabeh je riadnou súčasťou bežeckej scény a nie je žiaden dôvod, aby ultrabeh nebol zaradený na Olympiádu.
Otázka: Čo si myslíš o Yiannisovi Kourosovi? Myslíš si, že je len výnimočný talent, alebo je to len, že tak málo bežcov sa pokúša behať 100 a viac míľ? Videl si Kourosa behať? Je niečo, čo by sme sa mohli z jeho tréningu, závodov alebo jeho postoja naučiť?
Ted Corbitt: Pozri sa na celú históriu 100 míľových behov. Niektorý dobrí bežci, dokonca Olympijskí maratónci ich skúšali. Pokiaľ viem, nie je to vec tréningu, ktorá mu pomohla dokázať to, čo dokázal. Je výnimočný talent, ktorý sa objavil na scéne. A ako vieš, dokáže byť ešte lepší. Pripomína mi ruského vzpierača, ktorý prekonal svetový rekord 100 krát.