Emil Zátopek – česká lokomotíva

Autor: MarekN <novotny(at)ultrabeh.sk>, Téma: Osobnosti, Vydáno dne: 11. 01. 2007

Emil Zátopek    Týmto článkom by sme chceli vzdať hold Emilovi Zátopkovi štvornásobnému olympijskému víťazovi. Emil je vzorom pre generácie bežcov a športovcov. Bol príkladom obrovskej húževnatosti a pevnej vôle, ktorou zdolával súperov. V rôznych anketách na prelome rokov 1999 a 2000 sa objavoval medzi najlepšími športovcami a atlétmi storočia na svete. Podľa Track and Field News (USA) bol tretím najlepším atlétom storočia, podľa Athletics International (V. Británia) štvrtým. Dostal sa do najlepšej desiatky atlétov storočia podľa IAAF a do najlepšej dvadsaťpäťky športovcov storočia AIPS. Nechýbal v nominácii na športovcov storočia vlani vo Viedni, keď bol v pätici pre atletické športy. V dnešnom pohľade africkej dominancie na vytrvalostných tratiach sú Zátopkove výsledky vzácne a cenné.

    Do olympijskej histórie sa zapísal najmä vystúpením na OH 1952 v Helsinkách, keď v priebehu 8 dní vyhral všetky tri vytrvalostné disciplíny, navyše všetky v olympijských rekordoch. Jeho manželka Dana vyhrala hod oštepom a stali sa tak najúspešnejším manželským párom histórie.
    Emil sa začal venovať športu na priemyselnej škole u Baťu v Zlíne. V roku 1941 ho vychovávateľ prinútil bežať na tradičnom behu mestom. Zátopek to však vzal veľmi osobne a snažil sa dokázať, čo v ňom skutočne je. Na tomto závode dobehol druhý. Následne Emil Zátopek prijal ponuku na účasť na tréningu Zlínských atlétov. Trénoval na tratiach 800m - 3000m. Trénoval veľmi tvrdo (niektorí priatelia si mysleli, že tento nápor nemôže vydržať), napriek tomu sa však na následných závodoch umiestňoval na druhom až treťom mieste. Nemohol dosiahnuť toľko chcené víťazstvo. Po nasledujúcich dvoch rokoch sa rozhodol vziať osud do vlastných rúk. Vymyslel nový systém tréningu. Tento systém spočíval v behu po 400 metrových úsekoch niekoľkokrát za sebou.

1942: Zvíťazil v Jarnom behu Zlínom, v závode, v ktorom rok predtým zažil premiéru ako bežec. Keď zvíťazil v nasledujúcich školských závodoch na 1500m i 3000m, ujal sa ho náš vtedajší popredný vytrvalec dr. Haluza a Emil začal trénovať. Počas roka sa zúčastnil s dr. Haluzom niekoľkých závodov, na ktorých sa pravidelne umiestňoval druhý (za svojim "trénerom"). Zúčastnil sa aj Majstrovstiev republiky, kde obsadil piate miesto na 1500m.

1943: Na Majstrovstvách republiky obsadil na tej istej trati 4. miesto. V tom roku začal trénovať viacmenej sám. Dávky stále systematicky zvyšoval. Na jeseň zažil prvé "skutočné" víťazstvo, keď porazil všetkých v závode na 1500m pri stretnutí Čechy-Morava.

    Čokoľvek čo Emil robil, bolo na 100%, ak nie naviac. Jeho obrovská vôľa sa prejavovala už v začiatkoch jeho atletickej kariéry. Iba pre ukážku uvedieme dva zaujímavé príklady.
    Emil sa jedného dňa rozhodol, že bude po ceste zadržiavať dych a bude to trénovať, aby i pri behu dokázal šetriť dychom. Vyhliadol si stromovú aleju, ktorou denne prechádzal. Spočiatku udržal dych od jedného stromu k druhému a každý deň vzdialenosť predlžoval. Po niekoľkých dňoch si povedal, že vydrží bez dychu cez celú aleju. Aleja nebola nijako krátka, Emil mal problémy to vydržať, zmodrel, dusil sa, došiel na koniec aleje a omdlel. Je to trocha na zasmiatie, ale veľa ľudí by asi nedokázalo zadržiavať dych až do bezvedomia.

    Druhá príhoda pochádza z roku 1944. Vtedy vrcholila 2. svetová vojna, Nemci sa sťahovali a v novembri bol vydaný zákaz vychádzania z domu po zotmení. Emil v tej dobe cez deň pracoval v továrni, teda nemal kedy trénovať, a tak cvičil každý večer doma skiping na mieste. Začínal na tridsiatich minútach, čo postupne zvýšil až na šesťdesiat minút. Takýto tréning bol však príliš jednotvárny a nadmerne zaťažoval stehná, ktoré po čase začali bolieť. Emil nedbal na bolesť, nedbal únavy a stehno natrhol. Ani to mu nestačilo, pokračoval stále ďalej, až si stehno tak zničil, že musel prestať s tréningom na 4 mesiace.
    V roku 1943 bežal Emil Zátopek prvý závod v kategórii vytrvalostných. Tento závod bol na trati dlhej 5000 metrov. V roku 1944 vytvoril prvý zo svojich rekordov. Išlo o český rekord na vzdialenosť 2000 metrov v čase 5:33,4 minút. V rovnakom roku potom prekonal český rekord na vzdialenosť 5000 metrov, ktorú zdolal pod 15 minút. Po skončení druhej svetovej vojny nastúpil na vojenskú akadémiu (aj tak však stále behal za Zlínských atlétov) kde neskôr závodil za armádny klub ATK Praha. V rokoch 1947-1954 viedol svetové tabuľky v behu na 5000 metrov. Na Majstrovstvách Európy v Bruseli (1946) síce skončil "až" piaty, ale v roku 1950 už bezkonkurenčne víťazí. V roku 1948 Emil Zátopek prekonal Československý rekord na trati 10000 metrov v čase 30:28,4 minút, neskôr v tomto roku tento čas ešte skracuje pod 30 minút. Tento rok bol pre Zátopka výnimočný i v osobnom živote. Oženil sa s Danou Ingrovou (oštepárka). Beh na 10000 metrov sa stal Zátopkovou top disciplínou. Päťkrát zlepšil svetový rekord, na Majstrovstvách Európy v roku 1950 a 1954 potom získal zlaté medaily. V rokoch 1948 a 1952 sa stal prvým človekom, ktorý zabehol trať dlhú 10000 metrov pod 29 minút.
    V roku 1954 v Bruseli túto trať zabehol za 28:54,2 minút. V rovnakom roku zlomil i hranicu 14minút (13:57,2) na trati s dĺžkou 5000 metrov, a to v Paríži. Za najväčší triumf v jeho kariére sa dajú pokladať Olympijské hry v Helsinkách, kde zvíťazil v behu na 5000 metrov, 10000 metrov a ešte v maratóne, ktorý bežal po prvýkrát v živote.
    Pozrime sa na to ako to vtedy bolo, jeho vlastnými slovami: „Olympiáda v Helsinkách bola vraj zo všetkých najkrajšia. Pre mňa a pre Danu o tom nebolo pochýb. Za každé naše vystúpenie sme dostali zlatú medailu. Rovnako uchvátení však boli aj tí, ktorí prišli do Helsiniek ako diváci. Ani vytrvalý dážď po celý úvodný deň neubral účastníkom defilé na slávnostnej nálade. Ja som však predsa radšej zostal na tribúne pod nepremokavým plášťom, pretože sa nerád kúpem, keď som pred závodom.

Do boja za zlatom

    Druhý deň to vypuklo. Nabitý štadión, ľudia z celého sveta, mladí i starí, v najrôznejšom oblečení, s pestrými odznakmi a vlajkami svojích krajín. Všetci nedočkaví na úspechy svojich reprezentantov. Keď sme nastúpili na štart na 10 km, i zdržanlivé severské slnko nakukovalo na štadión, kto si odnesie najvzácnejšiu medailu. To viete, že som nebol sám, kto mal na ňu zálusk. Niektorí horlivci vyrazili od štartu, akoby to chceli vyhrať hneď v prvom kole, iní zasa pozerali po mne, a keď som sa dostal do vedenia, nadšene sa za mnou zaraďovali. V novinách nás potom kreslili ako vlak. Vpredu mňa v podobe lokomotívy, ako syčím a odfukujem paru, ostatných bežcov ako vagóny, ktoré sa vezú za mnou. Najskôr Mimouna vo francúzskom barete, potom Sašu Anufrijeva so sovietskou vlajkou, Angličanov Pirieho a Sando a ďalších. Tiež se mi to tak zdalo, takýto náklad som však nechcel za sebou voziť dlho. V zákrute som vždy pridal, a hneď pár vagónov odpadlo. Stratil som tak všetkých súperov, až za mnou zostal iba Mimoun. Tomu som utiecť nemohol. Nakoniec i slnko mi muselo pomôcť. Keď nám svietilo do chrbta, vždy som pridal a pozoroval pred sebou oba naše tiene. Iba sa trochu od seba vzdialili, hneď však zase boli spolu. To Mimoun zrýchlil. Niekoľkokrát sa to opakovalo, až raz som si všimol, že Mimounov tieň nejako váha so zrýchlením. Okamžite som zašprintoval a naše tiene sa už viackrát nestretli. Zostávajúcich niekoľko kôl som prebehol sám. V cieli zaznamenali časomerači môj nový olympijský rekord 29:17 minút. Na stupňoch víťazov stáli so mnou Mimoun a Anufrijev, ale nikomu z nás nebolo do smiechu. To preto, že sme už všetci mysleli na naše ďalšie stretnutie, na 5 km.
    Bol to asi najočakávanejší závod celej olympiády. Potvrdili to už rozbehy. Boli sme rozdelení do troch skupín, a pretože v každej bolo niekoľko vynikajúcich vytrvalcov, nechcel nikto priemerným výkonom prísť o účasť vo finále. Prvý rozbeh vyhral Mimoun v novom francúzskom rekorde 14:19 min. V druhom Nemec Schade prekonal dokonca olympijský rekord časom 14:15 min., Bereš maďarský, jednoducho rekordy padali jeden za druhým. Až som mal strach, či sa vôbec dostanem do finále. Náš tretí rozbeh se mi zdal ešte rýchlejší, ale skoro sa ukázalo, že to bolo výhodné. Všetkých slabších bežcov takéto tempo vyčerpalo a po niekoľkých kolách nás zostalo vo vedúcej skupine iba päť. Presne toľko, koľko postupovalo do finále. Hneď som na to všetkých upozornil a už sme sa neštvali. Iba Sáša Anufrijev nasadil v poslednom kole k finišu, vyhral za 14:22 min. My sme sa však uspokojili s časom ešte o niekoľko sekúnd slabším. V cieľovej rovinke sme sa na seba usmievali, ako nám to dobre dopadlo bez veľkej driny.
    Zato pred finále som bol čím ďalej nervóznejší. Pred odchodom na štadión ma vedúci radšej prekontrolovali, či som nezabudol dres alebo tretry. Neviem, či by som sa tam sám vôbec dostal. Okolo štadióna bol taký nával, že polícia uzavrela všetky cesty. Pomohla nám nakoniec prezieravosť nášho vodiča. Ukázal vždy na mňa, zavolal pri tom: ,, Zátopek“, a strážnici hneď uhýbali a zdravili nás spolu so všetkými ľuďmi okolo. Tiež som im mával na pozdrav, ale moje myšlienky tancovali pritom už niekde okolo štartovacej čiary. Tak je to, hovoril som si, toľkokrát som už bol vo Fínsku a nikdy som tu neprehral. A dnes, keď odo mňa všetci najviac čakajú úspech, neviem ani, koľký budem.
    So svojimi súpermi som sa stretol už pri rozcvičovaní. Pozdravil som sa s Mimounem, Reiffem, Anufrijevem a pár slov som prehodil i s Herbertom Schadom. Ten bol ešte nervóznejší, a tak som ho utešoval, aby to tak nebral, že má predsa zo všetkých najlepšie šance. Iba jedno som mu pripomínal, aby aspoň prvé dva kilometre nechodil do vedenia. Ibaže, akoby to ani nepočul alebo už mal svoj plán. Hneď od druhého kola bol v čele a obetavo, ale netakticky sám udával tempo. Ja som bol zase po štarte predposledný. Až ma to zarazilo, ako sa okolo všetci prehnali. Napadlo mi, že budú mať asi doma radosť, ak sa to vysiela rádiom. Predo mnou bol skoro tridsaťmetrový zástup bežcov, a pretože som nechcel obiehať všetkých v druhej dráhe, neostávalo než počkať na vhodnejšiu príležitosť, ako sa dostať dopredu. Už v treťom kole som uvidel medzeru za prvými štyrmi bežcami a na rovinke som sa k nej vydal
. Zaradil som sa ako piaty a už som bol spokojný. Schade stále viedol a Mimounovi, Reiffovi i Chatawavovi to bolo zrejme vhod. Mne sa tiež moc nechcelo obetovať sa pre kamaráta, ale predsa som ho nakoniec vystriedal. Ešte som mu pritom povedal, aby sa za mnou dve kolá zviezol. Ale už po 200 m sa znovu hnal dopredu. Zase niekoľko kôl viedol. Keď sa mi zdalo, že poľavuje, vystriedal som ho po druhýkrát. Ľudia to prijali búrkou potlesku, hoci som tým nič vážneho nesledoval.
    Naraz vyrazil Reiff. My štyria hneď za ním, a tak nám neušiel. Už sa blížil koniec a tu by každý chcel byť najradšej sám, čo najbližšie k cieľu. I mňa to dráždilo k úniku, ale po Raiffovom neúspechu som sa ovládol. Až keď oznámil gong posledné kolo, naplno som zabral. Mohutne to zapôsobilo na všetkých divákov, ale ešte viac na mojich súperov. Ako keby do nich strelil, hneď to prali za mnou, dokonca ešte rýchlejšie ako ja.
    Iba som vybehol zo zákruty, a už som bol zase štvrtý- za Schadom, Mimounem a Chattawayom. Bolo to pre mňa nemilé prekvapenie byť predstihnutý vo finiši, na ktorý som sa pripravoval štyri roky. Možno sa nechali iba vyprovokovať, napadlo mi, a nevydržia to až do cieľa. Hnal som sa preto za nimi a skutočne: už na dvestovke som videl, ako ich beh stráca na dravosti.
    ,, Aha, už ste zrelí,
povedal som si. A ako vbehli do poslednej zákruty, vyrazil som znovu. Tentokrát už sa vyprovokovať nedali. Iba som okolo nich preletel a pred hlavnou tribúnou som zabehol najkrajšiu a snáď i najrýchlejšiu rovinku svojho života. Keď som ucítil cieľovú pásku na prsiach, zajasal som: ,, Už mám dve zlaté! A to som ešte všetko neodbehol.“

Tu si môžete pozrieť záver tohoto slávneho závodu:

    27. júla sa tradične na záver bežal maratón, s ktorým Zátopek nemal žiadne skúsenosti. Favoritom bol držiteľ najlepšieho času sezóny Angličan Jim Peters, ktorý od začiatku viedol, ale na 18. kilometri mu začali dochádzať sily. Zátopek sa so Švédom Janssonom dostali pred neho. Napriek tomu, že Petersovo tempo neprijali, bežali i tak dosť rýchlo. Medzičas na 20. kilometri bol iba o dve minúty horší, než prvý Zátopkov svetový rekord na tejto trati a to mali za sebou iba polovicu. Na 25. kilometri bola občerstvovacia stanica, Emil chvíľu váhal, ale s jedlom a pitím v priebehu závodu nemal skúsenosti, tak si radšej nevzal nič . Jansson sa osviežil citrónom, príliš mu to však nepomohlo, Zátopkovi nestačil. Pre najslávnejšie zlato si Emil bežal 15 kilometrov v čele sám a pri svojej premiére prekonal ďalší olympijský rekord.
    Po Olympijských hrách v Helsinkách pribúdalo zdravotných problémov a zranení, predsa len Emilov tréning telo zrovna nešetril, takže sa nie je čomu diviť, keď uvážime, že trénoval už 10 rokov. Aj tak však dokázal ešte posunúť svoje osobné rekordy o niečo ďalej.

Emil Zátopek1954: Emil získal na ME v Bernu zlato na 10000 m a bronz na 5000 m.

1955: Emil utrpel niekoľko porážok. Ako sám hovoril, zvykol si sledovať súperov zozadu.

Stupňujúce sa zdravotné problémy mu nedovolili sa poriadne pripraviť ani na Olympijské hry v Melbourn 1956.
V Melbourn 1956 sa maratónom s olympijskými súťažami rozlúčil šiestym miestom. "Vtedy som to s prípravou prehnal, hlavne tréningy s Danou na chrbte, mi dosť ublížili – urobil som si pruh a to sa na mojej výkonnosti prejavilo. Neskôr mu austrálski organizátori poslali diplom - za šieste miesto v chôdzi na 50 kilometrov... Moc rýchlo som síce nebežal, ale že to považovali za chôdzu ma mrzelo. Bol čas skončiť."
    Vtedy chcel skončiť svoju kariéru a v podstate to tak i urobil. Keď ho ale pozvali Španieli na cezpoľný beh do San Sebastienu, sľúbil účasť a o rok neskôr (v 1958) sa usilovne pripravil, aby sa mu jeho "rozlúčkový" závod vydaril. V januári 1958 teda odbehol svoj úplne posledný závod, v ktorom zvíťazil.

Tréning

    Emil Zátopek je vo svete známy predovšetkým ako "zakladateľ" intervalových tréningov (okrem svojich úspechov). V prvej polovici 20. storočia sa príliš netrénovalo, nevedelo sa, čo s človekom väčšia záťaž urobí. Emil prišiel s tým, že k dobrým výkonom je potreba drieť, avšak s rozumom! Vedel, že si nemôže naložiť kvanta okamžite, ale že je potreba telo pripraviť na takéto dávky. Hoci bol jeho tréning do istej miery značne stereotypný, od ostatných bežcov sa v objeme líšil tak výrazne, že porážal svojich súperov často rozdielom triedy (i niekoľkých tried).
    V podstate všetko, čo behal, behal tak rýchlo ako to bolo možné. Domnieval sa, že potrebuje stále pilovať rýchlosť (v skutočnosti to bola však rýchlostná vytrvalosť), pretože čím dlhšie vydrží bežať čo najrýchlejšie (naplno), tým bude lepší. Spočiatku teda behával krátke úseky (do 100m), tie postupne predlžoval až do 400m. V prvých rokoch behával podľa svojich slov tri až päťkrát týždenne, pričom si treba uvedomiť, že tieto tréningy často trvali i niekoľko hodín. Emil totiž odbehol "to svoje", ale keď potom prišiel trénovať na štadión nejaký jeho kamarát, odtrénoval i s ním, a tak mal i viac tréningov za sebou.
    Týmto spôsobom to pokračovalo do roku 1945, keď nastúpil na vojnu. Na vojne sa mu veľmi páčilo. Konečne dostal najesť koľko chcel, naviac sa od rána do večera cvičilo, či už to boli ranné rozcvičky, pochody, bojové cvičenia, atď., to všetko bral Emil ako tréning. Mimo to potom ešte trénoval večer po skončení "povinného" programu.

Vývoj výkonnosti

Rok

800m

1500m

3000m

5000m

10000m

1941

-

4:20,3

-

-

-

1942

2:02,8

4:13,9

9:12,2

16:25,0

-

1943

1:58,7

4:01,0

8:57,1

15:26,6

-

1944

1:59.8

3:59,5

8:34,8

14:54,8

-

1945

-

4:01,4

8:33,4

14:50,8

-

1946

-

3:57,0

8:18,8

14:25,8

-

1947

-

3:52,8

8:08,8

14:08,2

-

1948

-

-

8:07,8

14:10,0

29:37,0

1949

-

3:57,0

8:19,2

14:13,2

29:21,2

1950

-

-

8:16,0

14:03,0

29:02,6

1951

-

-

8:17,6

14:11,6

29:29,8

1952

-

-

8:32,4

14:04,4

29:17,0

1953

-

-

8:13,8

14:03,0

29:01,6

1954

-

4:05,0

8:19,0

13:57,2

28:54,2

1955

-

-

-

14:04,0

29:25,6

1956

-

-

8:18,4

14:14,8

29:33,4

1957

-

-

-

14:06,4

29:25,8

    V prvých rokoch Emilovho behania je vidieť vplyv "šprintov", ktoré trénoval. Trate nad 1500m už pre neho boli dosť dlhé, ale vďaka tomu mal i solídnu rýchlosť a mohol víťaziť v závodoch často i vďaka finišu. Že nebol pomalý, ukazujú i jeho časy z roku 1943: 100m - 12,0 a 400m - 53,7.

A pár štatistík na koniec:

Olympijské hry
1948: OH, Londýn (Anglicko), 10000 m, 1. miesto
1948: OH, Londýn (Anglicko ), 5000 m, 2. miesto
1952: OH, Helsinsky (Fínsko), 5000 m, 1. miesto
1952: OH, Helsinsky (Fínsko), 10000 m, 1. miesto
1952: OH, Helsinky (Fínsko), maratón, 1. miesto
1956: OH, Melbourn, maratón, 6. miesto

Majstrovstvá Európy
1946: ME, Oslo, 5000 m, 5. miesto
1950: ME, Brusel, 5000 m, 1. miesto
1950: ME, Brusel, 10000 m, 1. miesto
1954: ME, Bern (Švajčiarsko), 10000 m, 1. miesto
1954: ME, Bern (Švajčiarsko), 5000 m, 3. miesto

Majstrovstvá republiky
1945 - 5000 m - 1.miesto
1946 - 5000 m - 1.miesto
1947 - 5000 m - 1.miesto
1948 - 5000 m - 1.miesto
1948 - Kros - 1.miesto
1949 - Kros - 1.miesto
1950 - 5000 m - 1.miesto
1952 - 5000 m - 1.miesto
1952 - 10000 m - 1.miesto
1952 - Kros - 1.miesto
1953 - 5000 m - 1.miesto
1953 - 10000 m - 1.miesto
1954 - 5000 m - 1.miesto
1954 - Kros - 1.miesto
1955 - Kros - 1.miesto

Svetové rekordy
11.06.1949 - Ostrava – 10000 m - 29:28,2
22.10.1949 - Ostrava – 10000 m - 29:21,2
04.08.1950 - Turku - 10000 m - 29:02,6
15.09.1951 - Praha - hodinovka – 19558 m
15.09.1951 - Praha - 20000 m - 1:01:16
29.09.1951 - Stará Boleslav – 10 míľ - 48:12
29.09.1951 - Stará Boleslav – 20000 m - 59:51,8
29.09.1951 - Stará Boleslav - hodinovka - 20052m
26.10.1952 - Stará Boleslav – 15 míľ - 1:16:26,4
26.10.1952 - Stará Boleslav – 25000 m - 1:19:11,8
26.10.1952 - Stará Boleslav – 30000 m - 1:35:23,8
01.11.1953 - Stará Boleslav – 10000 m - 29:01,6
01.11.1953 - Stará Boleslav – 6 míľ - 28:04,4
30.05.1954 - Paríž – 5000 m - 13:57,2
01.06.1954 - Brusel – 10000 m - 28:54,2
01.06.1954 - Brusel – 6 míľ - 27:59,2
29.10.1955 - Čelákovice - 15 míľ - 1:14:01,0
29.10.1955 - Čelákovice – 25000 m - 1:16:36,4

Vyznamenania

Najlepší športovec sveta 1949 a 1952
Cena Juraja Stanislava Gutha-Jarkovského (1948) od národného olympijského výboru
Medzinárodná cena Fair play UNESCO (1975)
Strieborný Olympijský rad Medzinárodného olympijského výboru (1989)
Najlepší atlét 20. storočia (1997)
Olympionik storočia (1997)
Medaila Za zásluhy (1998)
r. 2000 počas pohrebu mu predseda Medzinárodného olympijského výboru Juan Antonio Samaranch udelil Medailu zakladateľa novodobých olympijských hier Pierra de Coubertina a predseda Medzinárodnej atletickej federácie Lamine Diack mu udelil Zlatý rad za zásluhy in memoriam.

Na jeho počesť bola jeho menom nazvaná planétka 5910 medzi Marsom a Jupiterom.
V Prahe na Strahove je po ňom pomenovaná Zátopkova ulica.
Jeho meno nesie štadión v Houšťce U Staré Boleslavi a Prvá základná škola na Štefánikovej ulici v Zlíne.


Z rôznych zdrojov zostavil Marek Novotný a Pavol Sáraz