Tony Mangan a jeho brnenský 48 hodinový halový svetový rekord
Autor: Prānjal <pranjal(at)ultrabeh.sk>, Téma: Ultrabeh, Zdroj: Planet Ultramarathon, Vydáno dne: 29. 03. 2007
Cítil som, ako mi oči japonského bežca vypaľujú diery do chrbta. Boli sme v posledných hodinách Brnenského ultramaratónu 48h indoor v Českej republike. Možno si práve myslel, kto je ten nafúkanec. Zisťoval som si informácie o ňom na googly a vedel som, že bol členom zlatého tímu z 24 hodinového šampionátu z Taiwanu. Skončil tam siedmy. Ja šestnásty.
Pohol som sa doľava, on sa pohol doľava. Čakal, kým nastúpim. Hra na mačku a myš. Neponáhľal som sa, bol som v čele o pekných 10 km. Zastavil som sa, aby som poslal mame SMS k Dňu matiek! Kenjai zachrochtal a vyrazil. Toto bol jeho tretí nástup zo štyroch, ktoré na mňa vyskúšal. Tento krát som vyrazil s ním, len aby som mu ukázal, že sa cítim silný, pretože som vedel že sa blíži k svojim limitom. Bol to krátky útok. Len jedno kolo na 250 metrovom betónovom okruhu v aréne. S vypúlenými očami sme ho zabehli za 70 sekúnd, ale zdalo sa to, akoby to bolo pod 60. Väčšina mojich ostatných kôl bola v rozmedzí 1:30 a 1:40. Na konci tohto kola jeho ruky vyleteli do vzduchu, skoro ako gesto rezignácie. Dokázal som odraziť dva jeho predchádzajúce útoky a dal som mu niekoľko kôl keď nevládal. Nikdy predtým som neposielal mame správu na Deň matiek, ale neskôr mi povedala: „Toto bol najlepší darček, aký by si mohla ktorákoľvek mama priať!“
Bežali sme niekoľko hodín k nikdy sa nekončiacemu cieľu. Osviežený z predstavy iba dvoch hodín do konca sme sa rozprávali po prvý krát. Vravel mi, aby som sa nebál, že sa poľahky dostane cez 400 km. Stále som to musel brať vážne, pretože sa mi mohlo čokoľvek prihodiť, a tým by som mu dal šancu zvíťaziť. Pomaly zrýchľoval, naplnený adrenalínom, aj za hranicu bolesti. Pozorne som ho sledoval z opačnej strany trate a pozoroval som jeho tempo. Bežal vo svojom bielom japonskom nátelníku a modrých trenírkach. Ľahko ste ho mohli rozlíšiť medzi ostatnými bežcami.
Závod som začal v nátelníku môjho Dublinského klubu Metro St.Brigid's a mal som ho prvých štrnásť hodín. O pol noci som ho zamenil za írsky národný dres. Toto bolo prvý krát za dvadsať rokov, keď som nemal na sebe klubové farby v závode. Plánoval som sa prezliecť späť o pol noci, ale nechcel som, aby ma opustilo írske šťastie.
Po dvoch hodinách som bol dvadsiaty šiesty z 51 bežcov. Ako sa hodiny pomaly míňali, postupne som stúpal vo výsledkoch, predbiehajúc jedného bežca za druhým. Pripadal som si ako automobilový závodník, ktorý sa prediera cez štartové pole. Po 24 hodinách som bol tretí z 223 km, skoro rovnaký výsledok, aký som dosiahol na Európskom šampionáte vo Verone pred šiestimi mesiacmi a kde som skončil deviaty. Tu bolo počasie zaručené. Hala, ktorá sa zvyčajne používa na výstavy, bola vykúrená na 17°C.
Rozmýšľal som, čo asi doma robia moji priatelia a rodina. Môj klub organizoval v Phoenix parku 4 míľový závod. Bolo by pekné zabehnúť si takýto krátky závod, pomyslel som si.
Nerád počúvam audio počas závodu, radšej sa koncentrujem na svoj štýl a tempo, aj keď v normálnom živote nemám nikdy rádio príliš ďaleko od svojho ucha.
Tu v Brne som sa dostal do vedenia 10 hodín pred koncom. Bežal som ako posadnutý. V žiadnom prípade som nechcel opäť vo veľkom závode skončiť druhý. Vášeň, túžba a hlad po víťazstve boli palivom, ktorý ma niesol cez druhú, dlhú noc. Tento Japonský bežec, Kenjai Okiyama, bol ten pravý súper, plný odvahy, s postojom nikdy sa nevzdať - mali sme neuveriteľnú bitku! Každý z jeho štyroch útokov som dokázal zvládnuť tým, že som postupne zvyšoval tempo, až pocítil, že bude príliš ťažké pokračovať v útoku. Po dvadsiatich hodinách som si pol hodiny zdriemol a druhú pol hodinu oddychu som mal po tridsiatich dvoch hodinách. Hneď po návrate na trať mi prišlo zle a stratil som ďalších 15-20 minút. Jediný krát keď som 3 kolá chodil, bolo tesne pred mojou prvou prestávkou.
Péťa, mladý študent, mi bol pridelený, aby sa o mňa staral a dával mi moje energetické nápoje Sustaned Energy, Hammer Nutrition gély a E-Caps. Taktiež Alan Young bol veľmi štedrý, aj keď tam bol aby pomáhal Wiliamovi Sichelovi, ktorý prekonal Škótsky rekord na 48 hodín a skončil šiesty. Títo pomocníci mi boli užitočný pri mojom úspechu. Som ich veľkým dlžníkom. Toto bolo po prvý krát, keď som používal ponožky Injinji Tetratsox a po prvý krát z troch ultrazávodov som nemal ani jeden otlak, v skutočnosti moje nohy nemali žiadnu vadu!
Oficiálne občerstvovačky boli dobre zásobené a mali tam aj pivo! Keďže nepijem, občas som si dal nealkoholické. Niekedy môžu byť bežné nápoje ťažké na žalúdok a keďže pivo je bohaté na cukry, je to vítané osvieženie.
Ku koncu závodu si ma odviedol rozhodca, aby sme zaznačili miesto na trati, ktoré som považoval za traťový rekord. Český bežec Jaroslav Kocourek bol prvý, ktorý mi gratuloval k prekonaniu halového svetového rekordu! Spýtal som sa ho, čo tým myslí, „nebol to traťový rekord?“ „Áno, je to traťový rekord, ale traťový rekord je zároveň svetovým rekordom!“ To bolo pre mňa príjemným šokom! Vyhľadal som Kenjaia, aby som ho objal. Vymenili sme si vlajky a takto sme sa odfotografovali. Tretí prišiel Vlastimil Dvořáček. Vymenili sme si dojmy zo závodu. Dal som dve televízne interview a spravili sme veľa fotografií s nápisom „World 48 hour indoor record Tony Mangan Ireland 426,178km“ blikajúcim na tabuli. Kenjai bol druhý zo 412,9km. Tretí český bežec Vlastimil Dvořáček z 374,9km.
Irina Koval z Ruska zvíťazila v ženskom závode z 353km. Nina Mytrofanova z Ukrajiny bola druhá z 334,4km. Michaela Dimitriadu z Českej republiky tretia z 322,3km. Moje 24 hodinové čiastkové výsledky boli 223km a 203km.
O pódium sme sa delili z troma ženskými víťazkami. Boli sme všetci taký unavený, že sme skoro padali jeden na druhého, ako ceremónia pokračovala s individuálnym oceňovaním každého závodníka. Nakoniec nám dovolili si sadnúť na pódium, zatiaľ čo ceremónia pokračovala.
Išiel som späť do hotela, osprchoval som sa a spal asi 4 hodiny a potom som išiel na večeru s ostatnými bežcami. Sedel som z Kenjaiom. Povedal mi o svojom živote bežca v Japonsku. Jeho žena bežala 10 dňový závod. Bolo to pre neho a pre jeho pomocníka veľmi drahé prísť sem. Súcitil som s ním. Ale inak som sa cítil šťastný, po toľkých druhých miestach v mojej ultrabežeckej kariére.
Môjmu klubovému psychológovi Michaelovi Farrellovi prináleží veľká časť zásluhy, za to, že ma pripravil na tento závod. Veľa krát som pochyboval, či sa dokážem dostať cez niektoré zranenia, ale Michael ma vždy povzbudzoval. 5 rokov práce na sebe a môj masochistický prístup ma nikdy nesklamal.
Riaditeľ závodu, Tomáš Rusek urobil výbornú prácu, keď dal dokopy tento neuveriteľný závod, ktorý fungoval ako dobre naolejovaný stroj. Trofej, ktorú som dostal bola taká veľká, že som nevedel, ako ju dostanem domov! Na druhý deň ráno mi zavolal aby mi dal veľkú športovú tašku, do ktorej sa ledva vošla.
Na letisku som dal moje bežecké topánky do röntgenu. Ako som si ich obúval, počul som za sebou pýtať sa jedného Íra, „Behal si?“ Mysliac si, že rozpráva ku mne, otočil som sa práve v momente, keď druhý odpovedal, „Si blázon? Neprebehol by som ani cez ulicu!“ Pousmial som sa a veľmi pomaly som prešiel terminálom. Bol som šťastný.
Tony Mangan