Dipali Cunningham – cesta na ultramaratónsky vrchol

    Dipali (narodená 1956, Melbourne Austrália) patrí medzi svetovú ultramaratónsku špičku. Behá už viac ako 27 rokov a jej ultrabežecká kariéra začala v roku 1990 na 47 míľovom behu. V 1991 Dipali absolvovala svoj debut na viacdňových závodoch na „Sri Chinmoyovom 7 dňovom behu vo Flushing Meadow Park, Queens, New York.
    A od roku 1998 vyhrala všetky 6 dňové závody v New Yorku. Na ostrove Wards Island v 1998 vytvorila nový ženský svetový rekord na 6 dní s 504 míľami, ktorý ešte neskôr prekonala.

Jej najlepšie výsledky:

1993     1000 míľový závod - prvé miesto (Austrálsky rekord) - 15days+12:52:02
1997     1000 míľový závod - prvé miesto (Austrálsky rekord) - 13days+20:18:40
1998     svetový rekord na 6 dní – 504 míľ
2001     svetový rekord na 6 dní – 510 míľ
2004     najlepší ženský výkon v kategórii 45-49 na 6 dní - 479 míľ.

V tomto článku by sme Vám chceli priblížiť jej vlastnými slovami – prekonanie svetového rekordu na 6 dní v roku 1998.

6 dňový závod, máj 1998

    Vo chvíli keď som stála na štarte každoročného 6 dňového závodu, s jemne privretými očami, preniesla som sa do svojho srdca, kde som schovala svoj tajný sen, o ktorom som doposiaľ nikomu nepovedala. Nový svetový rekord v 6 dňovom závode. Na štartovej čiare so mnou stálo 23 bežcov z rôznych krajín. Niektorí skúsení bežci z viacdňových závodov a veľa tých, ktorí to išli vyskúšať po prvýkrát. Nadšenie nováčikov bolo pre mňa veľmi energizujúce a osviežujúce, pretože ja som prvýkrát bežala viacdňový závod už v 1991. Veľa nových tvárí s novými výzvami a novými skúsenosťami, ktoré na nich čakali.
    Potom, čo predstavili každého bežca, mali sme ešte minútu ticha aby sme mohli ponúknuť naše modlitby, naše myšlienky a pre mňa najviac zo všetkého bolo odovzdať môj tajný sen do rúk Božích.. Modlila som sa aby som sa stala iba nástrojom, inšpiráciou a najviac zo všetkého aby som bola šťastná a veselá nech sa už stane čokoľvek počas nasledujúcich 6 dní. Ešte letmý pohľad na oblohu a  na známu siluetu ostrova Wards Island. Na oblohe tmavé a búrkou hroziace mračná, sľubujúce viac než len ľahký dážď. Bežci, ktorí bežali 10 dňový závod a štartovali 4 dni pred nami, zažívali dážď každý deň. Rozpršalo sa, ako keby nás dážď chcel privítať do závodu. Počas nasledujúcich 6 dní pršalo každý deň, a tak výzva, ktorá bola pred nami, sa stala ešte väčšou než sme pôvodne mysleli. Na obed sme začali svoju 6 dňovú púť. Skutočne bolo veľkou úľavou konečne začať bežať. Po mnohých mesiacoch tvrdého tréningu, mentálnej prípravy, stavania stanu v kempe, prípravy jedál a nápojov, jediné čo sme mali robiť bolo bežať. Vedela som, že na to aby som prekonala svetový rekord musím behávať minimálne 20 hodín denne. Rozhodla som sa bežať tento závod s takou istou stratégiou ako môj 1000 míľový závod, ktorý som bežala minulý rok (sept. 97) a ktorý som zabehla za 13 dní 20 hodín a 18 minút s tou výnimkou, že teraz  by som mala bežať o 11 míľ denne viac aby sa mi podarilo prekonať svetový rekord na 6 dní.
    Prvé hodiny každého závodu čo som bežala sa mi zdali vždy najťažšie. Nanešťastie sa moja myseľ rôzne túla a moje telo kde tu čosi bolí. V skutočnosti viem že to predstavuje len ďalšiu lekciu v trpezlivosti a vytrvalosti. Nakoniec to všetko zmizne a ja sa dostávam do svojho rytmu a jedno míľové kolo sa stáva mojim novým domovom. Zvlášť keď dokonale poznám túto trať na ktorej som strávila viac než 7000 míľ na rôznych viacdenných závodoch od r. 1991.
    Okolo polnoci mam zabehnutých asi 65 míľ. Rozhodnem sa dať si teplú sprchu potom čo sa dážď zmenil na ťažký lejak. A potom do stanu trocha si pospať.

    Každý bežec si prikryl svoj stan s nepremokavým igelitom, intuitívne sme vedeli, že budeme čeliť záplavám vody počas závodu. Počas prvej noci mávam vždy problémy zaspať. Cítila som sa tak napätá a nervózna, že som sa rozhodla vrátiť sa na trať okolo pol štvrtej ráno. Nad kempom, kde spali bežci sa vznášala hustá hmla. Manhattan, ktorý bol kúsok za riekou, nebolo vôbec vidno. Na svitaní sa znova na oblohu vrátili ťažké búrkové mračná. Pomalší bežci a tí, ktorí kráčali si niesli svoje dáždniky. Na začiatku druhého dňa sme znova zmokli, ale napriek tomu bol tento závod pre mňa tak inšpirujúci. Všetci nováčikovia vo viacdňových závodoch s úsmevom čelili prekážkam na ceste k svojmu cieľu. Na poludnie, keď nám končil 1 deň závodu som dosiahla 104 míľ. Mnohí z nás sa prezlieklo do suchých šiat a naši pomocníci vytvorili zástup čakajúci s našimi mokrými vecami do jedinej sušičky v kempe.
    Počas ultra závodov sa mi vždy podarí vypestovať si veľké pľuzgiere na prstoch, a teraz kvôli stále pokračujúcemu dažďu som ich mala skutočne veľké Na obed si bežci dopriali skutočne zaslúžený krátky odpočinok. Chiropraktik mal plné ruky práce a jeho pomocníci masírovali a prelepovali naše nohy rôznymi náplasťami. Aby som ušetrila čas, rozhodla som sa, že sa o svoje nohy postarám sama a rýchlo som so svojou pomocníčkou Maheeshi Pavlíkovou zo Slovenska zobrala potrebné veci zo zdravotného stanu. Starostlivo som sledovala čas. Vedela som že ak chcem naplniť svoj sen musím rátať s každou sekundou. Potom čo som sa vyzula, uvidela som hotovú spúšť, veľké krvou zaliate pľuzgiere na obidvoch veľkých palcoch. Za niekoľko minút sme ich prelepili novým leukoplastom a gázou na nasledujúci deň.
    Zatiaľ čo moja kamarátka Gael z Nového Zélandu, nováčik na závode je v zdravotnom stane, počujem odtiaľ smiech. Asi im hovorí nejaké vtipy. Počas nasledujúcich piatych dní mi dala tak veľa radosti a nadšenia. Niekedy som bola taká napätá, kvôli tomu že som myslela na svoj cieľ a ona sa vždy na mňa usmievala a povzbudzovala ma . Minulý rok pomáhala svojej kamarátke Subarata z Nového Zélandu, ktorá bežala závod 700 míľ Sri Chinmoya. Ako pomocník bola Gael inšpirovaná odhodlaním a vytrvalosťou Subarata, ktorá sa snažila zabehnúť limit 13 dní na 700 míľovom závode. Gael nie je zrovna bežecký typ. Ale svojou účasťou na 6 dňovom závode dokazuje, že naše možnosti sú skutočne neobmedzené. Samozrejme musíš byť statočný a nikdy sa nevzdať. Obdivovala som jej odvážneho ducha a jej obrovské odhodlanie. Ale najviac zo všetkého som si vážila našu jednotu. Hoci som viedla závod a ona bola skoro posledná, obe sme na sebe navzájom obdivovali inšpirujúce kvality, ktoré nás niesli k našim cieľom.
    Neskoro poobede druhého dňa, môj brat Kishore pricestoval z Austrálie. Plánoval prísť do New Yorku aby sa stretol so svojím duchovným učiteľom Sri Chinmoyom a k môjmu špeciálnemu šťastiu sa tak stalo počas môjho 6 dňového závodu. Nevideli sme sa takmer rok. Pozdravili sme sa navzájom veľkým úsmevom a toto bolo po prvýkrát, keď ma videl bežať viacdňový závod. Myslím, že bol celkom zaplavený energiou tohto závodu. Mohli sme si vymeniť len pár slov, pretože pomocníci a priatelia nemôžu vstupovať za vlajky vyznačujúce trať. Jeho príchod bol skutočne dobre načasovaný, pretože som práve mala značné zažívacie problémy. Môj brat má veľké znalosti z prípravy jedál a dobre ma pozná. Okamžite bežal do kuchyne s mojou pomocníčkou Maheeshi. Ukázala mu moje špeciálne zásoby jedla pre môj citlivý žalúdok. V ďalšom kole sa vynoril z kempovej kuchyne s detskou výživou. Tá bola tak skvelá!. Jednoduché jedlo, ale vrátilo mi to späť moju energiu a silu. Po niekoľkých kolách od tejto lahôdky sa mi podarilo znova dostať sa do môjho tempa.
    Prišiel večer a ja som sa cítila stále plná sily a energie. Čo mi tiež pomohlo bolo aj to, že poobede niekoľko hodín nepršalo. Dokonca sa nám podarilo zahliadnuť pár lúčov slnka na krátku chvíľu. Ale potom čo sa zhŕkli večerné dažďové mračná, čakala nás ďalšia daždivá noc. Moje nohy síce oceňovali chladiaci efekt, ale to bolo asi tak všetko. Cítila som ako sa moje pľuzgiere zväčšujú a nebol to zrovna príjemný pocit. Prišla polnoc a ňou znova aj čas na oddych. Ďalšia teplá sprcha, prinášajúca osvieženie. Až na to, že v nádrži nebolo veľa vody. Myslím si, že dnes každý potreboval horúcu sprchu. Minula som posledných pár kvapiek čo zostalo a to mi muselo stačiť.
    Znova som nemohla zaspať hlbokým a pokojným spánkom. Na každom závode sa mi opakuje táto skúsenosť. Nespím dobre počas prvých troch dní, tak už som teraz neprepadala panike. A preto som mohla ísť ráno skôr bežať ako som pôvodne plánovala. Ako som vychádzala zo svojho stanu uvidela som Gael. Minuli sme sa s úsmevom a potichu tak aby sme nerušili ostatných spiacich bežcov. Po tom čo som urobila prvé kolečko, pozrela som sa na výsledkovú tabuľu. Všimla som si, že všetci moji priatelia – nováčikovia vo viacdňových závodoch sa držia celkom dobre. Skutočne počas závodu nemám čas sa pozerať ako sa vodí každému z nich ale ak má niektorí z nich otázky alebo problémy, som vždy ochotná pomôcť. Viacdňové behanie môže byť skutočne ťažké. Môže sa ti stať, že sa cítiš veľmi vyčerpaný a nevieš čo máš robiť. Cítim, že to že povzbudzovanie nových bežcov je niečo úplne normálne.
    Na konci tretieho dňa som mala zabehnutých 269 míľ. Hocikomu kto sa v tom trochu vyzná muselo byť jasné, že držím tempo na nový svetový rekord. Aj tak však si to mnohí nevšimli a ja som nič nehovorila. Cítila som že to nie je potrebné. Ustavične a vytrvalo pršalo. Moje veci boli v sušičke, kedykoľvek bola voľná. Neskoro večer jeden z riaditeľov závodu sa na mňa usmial , keď som míňala výsledkovú tabuľu. Zakričal počet mojich míľ a ja som sa očami stretla s počítačom kôl. Znova sa na mňa pozrel, kým menil čísla na výsledkovej tabuli. Povedala som mu: „ Ty vieš o čo sa snažím, všakže?“ Usmial sa na mňa a povedal „samozrejme že viem!“ a o niekoľko hodín neskôr jeden zo žiakov Sri Chinmoya doniesol videokameru. Opýtal sa ma či by som si nenašla chvíľku, kým sa ma opýta pár otázok. Minútku , či dve? pomyslela som si. Mám prísny rozpis, ale snáď by som sa mohla na chvíľu zastaviť a odpovedať na otázky. Zapol svetlo, ktoré nasmeroval na moju tvár. Okolo neho sa zhŕkla malá skupinka ľudí. Opýtal sa ma : „ Prečo je tento závod pre teba odlišný od tvojich ostatných závodov?“ Moja odpoveď bola, že som zatiaľ nikdy v závode nemala tak vysoké míľové dávky denne a tým pádom je tento závod pre mňa kratší. Jeho ďalšia otázka ma prekvapila. „Aký je tvoj cieľ v tomto závode?“ Čo môžem povedať? Môj tajný sen, môj Cieľ, to musím prezradiť. Náhle to zo mňa vytryskne, už to nemôžem viacej skrývať, z môjho vnútra sa derie do mojich úst.
    „ Pokúšam sa prekonať svetový rekord.“ Malá skupinka ľudí je prekvapená, usmievajú sa a tlieskajú. Dokonca moja pomocníčka je prekvapená, ani jej som to nepovedala. Ale tajne som to povedala svojmu bratovi. Povedala som mu to, jedno kolo po tom čo mi pripravil lahodné detské jedlo.
    Po nečakanom odhalení môjho sna, rozprávam o behaní. O jeho duchovnej hodnote. O jeho inšpirácii pre ľudstvo a najviac zo všetkého o svojom duchovnom učiteľovi Sri Chinmoyovi. Bez jeho vedenia, bez jeho inšpirácie nebola by som schopná nič dosiahnuť. Prvýkrát som ho stretla v roku 1980. V tom roku bežal 47 míľový závod aby oslávil svoje narodeniny. Videla som ho bežať v noci. Bola veľmi teplá vlhká letná noc a vyzeral ako keby mal veľké bolesti. Cez to všetko pokračoval so svojimi žiakmi, ktorých bolo v závode asi 150. Jeho koncentrácia, sila vôle a odhodlanie vstúpili do toho rána. Modlila som sa k Bohu aby mi tiež dal dar takého vnútorného a vonkajšieho behania. Nanešťastie Sri Chinmoy po tomto závode už nemohol ďalej behávať kvôli zraneniam. Ale ja som mu vďačná za to, že som zažila tento závod s ním a je uložený hlboko v mojom srdci a nikdy na neho nezabudnem. Musela som hovoriť asi 10 minút. Uvedomila som si, že počas viacdenných závodov zažijeme také veci, ktoré iba pozorovateľ nikdy nezažije. Niektoré veci ani nie je možné vyjadriť a cítiť pokiaľ sa sami nezúčastníte ultra závodu. Dokonca tvoj najbližší a najdrahší pomocník nevie čím prechádzaš počas závodu. Pre mňa sú duchovné skúseností z viacdňových závodov tým, prečo sa k nim stále vraciam. Fyzické telo sa nikdy nechce vrátiť. Ale duchovný hľadajúci vždy načúva svojmu srdcu a duši a chce prekonať fyzické obmedzenia.

    Ako v jednej z básni Sri Chinmoya:
   
        "Ak veríme
        V našu vlastnú
        Úlohu seba-prekonávania
        Potom tu nemôže byť
        Žiaden nedosiahnuteľný cieľ."

    Odhalila som tomuto malému zástupu, že skutočne cítim špeciálnu silu na tomto okruhu. Nejakú silu z vyšších úrovní vedomia a ak sme dostatočne receptívny k tejto sile, potom žiadne prekážky nemôžu stať v našej ceste. Takto každý bežec bol odvážnym hrdinom. Už len tým, že sa postavil na štart sa stal šampiónom. Robíme niečo čím inšpirujeme ľudstvo a zažívame niečo na čo nikdy nezabudneme. Potom čo som dohovorila, uvidela som slzy v očiach okolitých ľudí a kameraman už nemal slov. Myslím, že boli chytení chvíľou keď sa myseľ stíši a hovorí len srdce a duša. Cítila som ako ma moja duša niekam unáša.
    Takže teraz už všetci poznali môj sen. Ale dodalo to závodu nový náboj. Cítila som podporu od ostatných bežcov a ich modlitby za mňa.
    Počas rána v piatom dni závodu som začala mať problémy. Neuvedomila som si, že moje telo zle pracuje s tekutinami. Začala som opúchať. V to ráno som stretla Gael pri jej stole ako odpočíva. Povedala mi „ Dobré ráno bacuľka.“ Myslela som si, že si zo mňa uťahuje. Nevidela som sa v zrkadle od prvého dňa závodu. Tak som bežala ďalej. Neskôr moje boky opuchli, čo som si ani nevšimla a mala som skutočne problémy obliecť si svoje bežecké elastické oblečenie.
    Tiež som vedela, že moje míle počas piateho dňa nie sú dobré. Mala som skutočné podráždený žalúdok a nemohla som dostatočne jesť. Mala som aspoň 15 otlakov na mojich nohách a to mi tiež nepridávalo na chuti k jedlu. Napoludnie som mala len 71 míľ za deň a celkovo to bolo 417 míľ. To znamenalo, že na vyrovnanie rekordu musím počas ďalších 24 hodín zabehnúť 83 míľ a na jeho prekonanie 84. Ale to ma neodradilo. Zo skúsenosti som vedela, že som schopná bežať 93 míľ za posledný deň. Na poludnie som bežala k svojmu stanu. Povedala som Maheeshi, že kvôli problémom so žalúdkom, potrebujem spať aspoň 2 hodiny. Povedala som jej, nech povie počítačom kôl aby ma zobudili o 14:00. Zhodila som zo seba mokré šaty, hodila ich na kopu na zem, našla si niečo suché a zvalila sa do postele. Musela som zaspať v priebehu sekundy. Vedela som, že som úplne vyčerpaná. Dážď mi úplne zobral všetku energiu. Dokonca som nevenovala žiadnu pozornosť mojím krvou podliatym pľuzgierom. Možno sa o nich postarám neskôr, keď budem mať čas a energiu.
    Okolo 13.50 som sa náhle prebudila. Cítila som sa pokojná a plná mieru. Musela som sa ponoriť do hlbokého spánku. Posadila som sa na posteľ. Mohla som počuť ako kvapky stále dopadajú na celtu, ktorou bol prikrytý stan. Vždy to znie horšie v stane ako vonku. Prehltla som niekoľko kúskov jedla a obliekla si suché veci. Otvorila som stan aby som videla ako to vyzerá sa tým dažďom. Na moje prekvapenie som uvidela kameru , ktorá čakala až opustím stan. Kameraman sa usmieval a ja som vyliezla zo stanu a tiež som sa usmiala. Môj brat stál vonku a ja som vyšla, pripravená prijať výzvu. Opýtal sa ma ako sa cítim a ja som odvetila, že som si skvele oddýchla, aj keď žalúdok mi stále spôsobuje problémy. Kamera ma sledovala ako sa vydávam na trať a pripravujem na ďalších 10 hodín nepretržitého behania, možno s krátkou prestávkou o polnoci.
    Večer to bolo ešte ťažšie. Mala som problémy s dýchaním. Maheeshi mi pomáhala prekonať ich, jej ochota ma uisťovala, že sa nemám ničoho obávať. Myslela len na moje dobro.
    Osem hodín večer. Rozhodla som sa znova sa prezliecť do suchých vecí. Masírovala som si žalúdok dúfajúc, že to prinesie nejakú úľavu a pomoc. Zostáva mi len viera a úsilie urobiť všetko tak dobre ako sa len dá. O 22:00 je moja energia skoro úplne preč. Viem, že potrebujem niečo jesť ale nič ma nezaujme ani neinšpiruje. Som unavená zo stále toho istého jedla, tých istých chutí a obsahu. Vbehla som do kempovej kuchyne v nádeji, že tam nájdem niečo nové a odlišné.
    O 23:00 hodine prichádza moja najlepšia priateľka Pranika. Keď príde, ako keby s ňou prišla armáda odhodlania. Prináša životnú energiu a silu. Vidí môj žalostný stav.
    O polnoci sa rozhodnem si dať na 50 minút pauzu. Riaditeľ závodu počíta, že si to môžem dovoliť. Ale uvedomujem si, že keď sa o jednej hodine ráno vrátim, už nesmiem prestať a musím behávať 14 minút na kolo. V tom daždi to nie je žiadna sranda.
    Som opäť vonku a chýba mi 45 míľ do 500. Chladný dážď mi zhoršuje prvé kolo. Práve teraz je na trati omnoho väčší lejak ako pred hodinou. Pod mostom je doska, ktorá zakrýva mláku, postavím sa na ňu a skoro sa šmyknem. Okolo druhej ráno prichádza môj brat, zavolali ho, aby mi pomohol v posledných hodinách závodu. Moji pomocníci začínajú pripravovať ľahko stráviteľné jedlo, aby som znova získala silu.
    Vytrvalo prší na trať a na kemp. Mnoho bežcov spí. V to ráno je len jeden okrem mňa. Stretávam Davida Luljaka. Obdivujem ho už od prvého dňa. Je to jeho prvý viacdňový závod a beží úžasný počet míľ každý deň. Na tretí deň zabehol 100 míľ a vedel, že má šancu prekonať americký rekord. Práve teraz sa počas posledných 10 hodín obaja pokúšame dosiahnuť svoje vlastné ciele. Pred dvoma dňami si David uvedomil, že americký rekord mu pomaly uteká. Tak sa pokúša prekonať aspoň americký veteránsky rekord. Napriek tomu, že má „shin splint“ (presilený sval na holeni), snaží sa udržať tempo. Opýtala som sa ho, čo ho držalo počas posledných 6 dní a on mi odpovedal, že niečo alebo niekto bežalo v ňom a prostredníctvom neho. Nebol som to ja. Len som bežal a niečo sa stalo. David mi povedal, že bol inšpirovaný mojim úspechom. Tiež som mu povedala, že cítim, že niečo bežím vo mne a cez mňa a že ak pobeží tento závod znova určite bude schopný dosiahnuť úžasné výsledky. Davidovi nakoniec chýbalo len niekoľko míľ k americkému veteránskemu rekordu. Dokončil 542 míľ, čo predstavovalo viac ako 90 míľ na deň. Obdivovala som jeho heroické úsilie.
    Okolo 3:00 hodiny ráno som sa modlila, masírujúc svoj žalúdok a hovoriac: „ Tu dobrý Bože, len ak Ty mi pomôžeš budem schopná prekonať svetový rekord.“ Prešlo niekoľko kôl. Môj brat stojí pri výsledkovej tabuli. Počítači ma úzkostlivo sledujú. Rekord mi pomaly uniká. Som stále príliš pomalá. Snažím sa koncentrovať len na pozitívne veci, nedovolím svojej mysli aby sa vzdala.
    Okolo štvrtej hodiny ráno sa náhle môj žalúdok upokojí a do mňa vstupuj nová energia, prúdi do mojej hlavy a celá moja bytosť kričí teraz, choď! Bežím popod most, cez najhoršie kaluže a začínam skutočne bežať.. Moja energia sa vracia a moje 14 minútové kolá sa menia na 9 minútové. Oblasť okolo výsledkovej tabule náhle ožije. Môj brat sa na mňa usmieva a moje najlepšie priateľky ma povzbudzujú. Maheeshi je úplne vyčerpaná, ale chce zostať so mnou až do konca. Stále mi chýba 25 míľ. Cítim sa tak silná , prúdi vo mne energia a ja bežím tak ako zvyknem bežať poslednú noc. Svitá. Všetci bežci sú už hore a na trati. Kontrolujú výsledkovú tabuľu. Vidia ako blízko už som. Nanešťastie po 11 míľach znova strácam všetku energiu. Znova som zmokla a je mi zima. Bežím do zdravotníckeho stanu, kde ma dievčatá masírujú a ja sa práve teraz musím snažiť využiť všetko svoje duchovné bohatstvo. Uvedomujem si, že rekord mi zase pomaly začína unikať. Opakujem si slovo mier každým krokom, viem že teraz potrebujem vieru. Keď prechádzam kempom, mám práve 495 míľ , celý kemp ma povzbudzuje. Pomocníci opúšťajú kempovú kuchyňu, počítači svoje miesta a všetci ma povzbudzovaním tlačia k môjmu zlatému snu. Som hlboko dojatá. Cítim, že mám slzy na krajíčku. Ostatní bežci sa pýtajú mojej pomocníčky ako sa cítim, či to zvládnem? Všetci sa zaujímajú len o mňa. Keď bežím popod most vyrovnávam rekord 500 míľ, dážď ešte zosilnie ako keby ma chcel pozdraviť. Pozriem nahor a iba sa usmievam úsmevom víťazstva. Keď bežím cez kemp a mám 501 míľ riaditeľ závodu ohlasuje „ Nový setový rekord“ . Pokračujem ďalej, ďalšie 3 kolá stále opakujúc slovo mier a nahradzujem ho slovom vďačnosť. Môj sladký sen sa splnil. 504 míľ je novým svetovým rekordom . Každý okolo mňa mi gratuluje. Uvedomujem si kto je skutočný víťaz závodu.

    Bolo to neustále v  Božích rukách a ja navždy toto dosiahnutie pokladám k Božím Nohám.