Maratónski mnísi z Mount Hiei

    Ľudia dokážu veci, o ktorých by sme si nikdy nemysleli, že sú možné. Len tým, že naozaj veríme v samých seba môžeme dosiahnuť veci, ktoré sú považované za nemožné.
    V Mount Hiei v Japonsku žije malá skupina mníchov, ktorí dokážu naozaj mimoriadne veci. Táto hora sa stala jednou z najväčších atrakcií Japonského budhizmu. Kláštor bol založený v roku 1787. Nachádza sa na prekrásnom mieste, v lesoch plných zvierat. Ale lov tu nie je povolený.

    Fascinujúci príbeh týchto mníchov začína v roku 831. 15 ročný chlapec menom So-o prišiel do Hiei. Opát menom Ennin zasvätil chlapca do tajomstiev Tendai budhizmu. Dal mu meno So-o, čo znamená „Ten, ktorý slúži druhým“.
    Legenda vraví, že Boh, Fudo Myo-o, sa chlapcovi zjavil pri vodopáde. So-o bol ohromený a skočil do vodopádu. Narazil do veľkej kláty, ktorú potom vytiahol z vody. Do tejto kláty vyryl potom obraz Fudo Myo-o. Tu bol postavený chrám Boha Fudo Myo-o a pomenovali ho Myo-o-in.
    So-o bol úžasný mních, ktorý cestoval po okolí a pomocou svojich modlitieb dokázal uzdraviť ľudí trpiacich nevyliečiteľnými chorobami, pomôcť pri ťažkých pôrodoch, zbaviť ľudí posadnutia démonmi a mnoho iného. Veril, že každý kameň a každé steblo trávy je posvätné a všetky veci videl ako prejavenie Budhu. To znamená, že uctieval prírodu celou svojou mysľou a telom.
    Neustále sa vracal do Hiei a postavil tu ďalšiu sieň pre Fudo Myo-o. Táto sa stala základom pre mníchov z Hiei. Na to, aby sa niekto stal tunajším mníchom musel prejsť 100, 700 a 1000 dňami opakovania mantier, návštev posvätných miest a ďalších špeciálnych skúseností, na ktoré potreboval len svoje dve nohy.
    Tí, ktorí týmto prešli sa nazývali „Gyoja“. Gyoja je „duchovný atlét, ktorý praktikuje gyo so svojou mysľou zameranú na Cestu Budhu.“ Existuje mnoho disciplín, ktoré sa tu praktikujú, ale horské maratóny (nazývajú sa kaihogyo) sú tie najťažšie. Aby ste sa stali opátom tohto kláštora, musíte prejsť 100 dňovým cyklom maratónov. Ak vám to bude povolené, dostanete špeciálnu príručku, ktorá vám vysvetlí všetko, čo potrebujete vedieť na tieto maratóny. Zahŕňa to mapy, zastávky, ktoré musíte navštíviť a modliť sa tam, správne modlitby a mnoho ďalšieho. Potom kandidát dostane týždeň na tréning.
    Počas tohto prvého týždňa je zem očistená od skla, ostrých kameňov, vetiev a ostatných vecí, ktoré by mohli poraniť nohu. Adept dostane oblečenie bielej farby,  okolo pása má povraz, na ktorom má pripevnený nôž. Tieto dve veci majú adeptovi pripomínať, že ak sa mu nepodarí úlohu zvládnuť, bude sa musieť na tomto povraze obesiť alebo ukončiť svoj život nožom.
    Na týchto 100 dní dostanú 80 párov slamených sandálov. Počas daždivých dní sa tieto vyparia za niekoľko hodín. Na cestu dostanú taktiež veľký biely klobúk.
    Základné pravidlá sú veľmi dôležité a musia byť dodržiavané. Sú to:

„Počas behu sa rúcho a klobúk nesmie dať dole.
Žiadne odchýlky od určenej cesty.
Žiadne zastávky na odpočinok alebo osvieženie.
Všetky predpísané rituály, modlitby  a opakovania mantier musia byť správne vykonané.
Žiadne fajčenie alebo pitie.“

    Beh začína. Každý deň sa začína o polnoci. Dostanú malé jedlo a okolo 1:30 začínajú svoj 40km beh. Počas celého behu majú povolené sa posadiť len raz.
    Do Hiei sa vracajú medzi 7 a 9 ráno, kde sa zúčastnia na obradoch, umyjú sa a zjedia obed. Poobede sa zúčastnia na ďalších obradoch, hodinu si oddýchnu a opäť sa zúčastňujú na mantrickom speve. Spať idú okolo ôsmej alebo deviatej a ich deň začína opäť o polnoci. Toto sa opakuje 100 krát aby dokončili prvú časť.
    Niekedy počas tejto časti musia vykonať „kirimawari“, čo je 54km beh. Starší mnísi ich pri tomto sprevádzajú. Zvyčajne stratia cely deň spánku, aby to dokázali, ale aj tak musia pokračovať vo svojom 100 dňovom programe.
    Týchto 100 dní je veľmi ťažkých. Veľmi často si porania na ostrých kameňoch nohy a dostanú infekciu. Niekedy býva tak chladno, že dostanú omrzliny a ochorejú. Zažívajú aj veľa ďalších problémov ako bolesti v chrbte a bedrách, hnačku a ďalšie. Do 70 dňa adept konečne „nadobudne krok maratónskeho mnícha: oči zamerané asi 30m pred seba, zatiaľ čo sa pohybuje v rovnomernom rytme, udržuje hlavu vystretú, ramená uvoľnené, chrbát vzpriamený a nos z pupkom zrovnaný.“
    Ak adept úspešne dokončí svoju 100 dňovú časť, môže požiadať o povolenie pokúsiť sa o 1000 dňovú časť. Toto bude trvať 7 rokov.
    Prvé 3 roky behávajú 100 dní  ročne v tempe 40km za deň. Počas štvrtého a piateho roku sa tempo zvyšuje a oni bežia počas roka 200 dní. Po tom, ako toto dokončia, môžu začať používať palicu a špeciálny klobúk.
    Po dokončení 700 dní čaká na adepta najťažšia časť. Musia prežiť 7 dní bez jedla, vody, spánku alebo odpočinku. Táto časť sa nazýva „doiri“. Niekoľko týždňov pred tým sa začnú pripravovať tak, že sa obmedzia len na malé množstvo potravy. Keď „doiri“ začne, strávia svoj deň opakovaním mantier 100 000 krát. Po piatich dňoch sú dehydrovaní a je im povolené, aby si vypláchli ústa vodou, ale nesmú prehltnúť ani kvapku. Zvyčajne idú von, aby sa nadýchali čerstvého horského vzduchu a absorbovali vlhkosť prostredníctvom svojej pokožky. Čo je pre adepta najťažšie nie je nedostatok jedla a vody, ale to, aby ostal bdelí a udržali si správnu polohu tela počas celého dňa.
    Táto časť má adepta priblížiť k smrti. Po tejto časti sa k nej dostanú tak blízko, že si vybudujú citlivosť na život. „Môžu počuť padať popol z vonnej tyčinky, zacítiť a identifikovať jedlo na kilometre ďaleko a vidia mesačné svetlo presakujúce do interiéru kláštora.“ Psychológovia, ktorí kontrolovali adeptov po siedmich dňoch zistili, že majú mnoho prejavov mŕtvej osoby. Adepti môžu teraz zažiť pocit priehľadnosti. Všetko opustí ich telo – dobré, zlé a neutrálne.
    Príbuzný jedného z adeptov poznamenal, „Vždy som odmietal Budhizmus ako poverčivý nezmysel, až pokiaľ som nevidel môjho brata vyjsť z Myo-o-do po doiri. Bol naozaj živým Budhom.“
    Existujú záznamy, že doiri zvyklo trvať 10 dní, ale skoro všetci mnísi počas toho zomreli. A tak doiri skrátili na 7 dní. Taktiež je príliš nebezpečné držať doiri počas leta, pretože telo môže pre nedostatok vody a veľké teplo začať hniť z vnútra.
    Posledný rok z 1000 dňovej časti pozostáva z dvoch 100 dňových častí. Behá sa denne 84km a zvyčajne to dokončia za 16 až 18 hodín a na druhý deň začnú znova. Počas tejto časti musia požehnávať stovky ľudí, ktorí na nich popri ceste čakajú. Ľudia ich považujú za špeciálnych a cítia, že mnohé z ich schopností sa môžu preniesť na nich, keď sú v ich blízkosti.
    Posledná 100 dňová časť je rovnaká ako prvá a zvyčajne je rýchla a ľahká. Teraz sú prehlásení za Daigyoman Ajari, čo znamená „Zbožný Majster Najvyššieho Stupňa.“
    Záverečné zasvätenie prebieha dva alebo tri roky po dokončení 1000 dňovej časti.
    Od roku 1885 prešlo týmto výcvikom 46 mníchov. Je neuveriteľné ako to dosiahli. Museli vystačiť s minimom spánku počas celých tých rokov. Naučili sa, ako nechať odpočinúť rôzne časti svojho tela aj počas behu.

    Tu je ukážka z filmu The Marathon Monks of Mount Hiei natočená spoločnosťou Millennium Television: