Lung-gom-pa. Tibetskí bežci.

   Existuje mnoho záznamov o týchto tibetských bežcoch. V hlbokom tranze ako keby  leteli nad trávnatými tibetskými planinami. Hovorí sa, že dokázali cestovať 48 alebo aj viac hodín bez prestávky a denne dokázali zabehnúť viac ako 300 kilometrov. Mnohí vravia, že boli rýchlejší ako kone a tak boli v minulosti používaní aj ako poslovia.

    Na to, aby sa niekto stal Lung-gom-pa bežcom, musel uchádzač najprv zvládnuť meditáciu v sede. Dôraz sa kládol najmä na dychové cvičenia a  vizualizačné techniky. Museli si byť schopní predstaviť, že ich telá boli ľahké ako pierka.
    Ďalšou technikou, ktorú museli zvládnuť bolo pozorovanie jednej jedinej hviezdy na oblohe po niekoľko dní a nikdy nedovoliť mysli sa rozptýliť. Keď boli neskôr schopní zvládnuť túto techniku aj za pohybu, boli schopní letieť ako vietor.
    Pojem „lung-gom“ je používaný na tréningovú techniku, ktorá rozvíja neobyčajnú rýchlosť a dáva adeptom schopnosť vykonávať neuveriteľne dlhé pochody s úžasnou rýchlosťou. Bežia v rýchlom tempe bez toho, aby sa museli zastaviť po niekoľko dní. Nebehávali krátke a rýchle trate, ale boli schopní prekonávať extrémne dlhé vzdialenosti,  až za nepredstaviteľne krátky čas.
    V knihe „The Way of the White Clouds“ Láma Anagarika Govinda vysvetľuje, že slovo „Lung“ znamená stav vzduchu ako aj vitálnej energia a psychickej sily. „Gom“ znamená meditácia, kontemplácia, koncentrácia mysle a duše na nejaký objekt. Ide o vyprázdnenie mysle od všetkých vzťahov subjekt-objekt. To znamená, že Lung-gom-pa bežec nie je ten, kto dokáže letieť vzduchom, ale ten, kto dokáže kontrolovať svoju energiu a nasmerovať ju novým smerom. Títo Lung-gom-pa bežci nasledujú prastarú techniku pranayamy (dychových cvičení). Nasledujú cestu úplnej anonymity a tak nik s nimi nesmel rozprávať.
    Ale pravých Lung-gom-pa bežcov je veľmi málo, pretože je veľmi ťažké získať takéto schopnosti. V knihe „Magic and Mystery in Tibet“ autorka Alexandra David-Neel spomína, ako sa prvýkrát stretla s Lung-gom-pa bežcom v severnom Tibete. Je to divoká a trávnatá krajina, kde žije len pár kmeňov v stanoch. Žije tu len pár ľudí a keď ho prvýkrát zbadali bol na planine sám a bol prvým človekom, ktorého spozorovali za viac ako desať dní cestovania. Mysleli si, že sa stratil a tak ho chceli zobrať zo sebou. Ako sa k nemu priblížili bližšie, uvedomili si, že sa pohybuje neuveriteľnou rýchlosťou. Povedali jej, že počas behu sa mu nesmie prihovoriť, pretože Boh, ktorý v ňom sídli by unikol a bežec by zomrel.

    „Keď sa k nám priblížil mohla som jasne vidieť jeho dokonale pokojný a nezaujatý výraz a jeho doširoka otvorené oči zamerané na niečo neviditeľné a ďaleké, nachádzajúce sa vysoko vo vesmíre. Zdalo sa, ako keby sa odlepil od zeme a     pohyboval sa skokmi. Vyzeralo to, ako keby bol obdarený pružnosťou lopty, ktorá sa opäť odrazí v momente, keď sa dotkne zeme.“

    Lung-gom-pa bežci sa tiež zvyknú nazývať „Maheketang“. Slovo „mahe“ je od nebojácneho byvola, na ktorých zvykli jazdiť. Na to, aby sa niekto stal časťou Maheketang, musel prejsť dlhým tréningom. Ten pozostával aj z dychových cvičení, ktoré sa vykonávali v odlúčení, v úplnej tme počas troch rokov a troch mesiacov.
    Študenti sedávajú so skríženými nohami, nadychujú sa a celé telo zaplnia vzduchom. Potom zadržia dych a vyskočia s nohami stále skríženými, bez toho, aby použili ruky. Táto metóda im pomáha stať sa extrémne ľahkými, skoro ako keby nič nevážili. Lung-gom metóda sa nesnaží posilňovať svaly a dosiahnuť psychický stav, ktorý im umožní prekonávať tie nepredstaviteľné vzdialenosti.
    Až po rokoch neustáleho tréningu rôznych dychových cvičení je im umožnené pokúsiť sa o samotný beh. Keď sa tento čas priblíži musí byť schopný plne sa koncentrovať na beh, na rytmus dychu, neustále pozerať vpred a nikdy nerozprávať. Musí byť schopný nenechať sa ničím rozptýliť a musí udržať oči zafixované na jedinom objekte.
    Najlepšie podmienky na ich behy sú rovné pláne a púšte. Neustále im opakujú, aby sa sústredili na určitú konkrétnu hviezdu. Niektorí z nich sa vznášajú vzduchom tak, že musia mať okolo tela ťažké reťaze, aby sa nevzniesli.
    Po tom, ako toto všetko dokážu sa Lung-gom-pa zvyčajne stiahnu na nejaké tiché miesto, kde strávia zvyšok svojho života učením druhých a meditáciou. Často tam za nimi prichádzajú ľudia, ktorých požehnávajú a prípadne liečia od rôznych chorôb.
    „The Zen of Running“ je kniha, ktorú napísal Fred Rohe (stiahnuť si ju môžete na tu). Tu on píše: „Kedykoľvek bežíte len klamete sami seba tlačením a súťažením. Nie sú žiadne štandardy a žiadne možné víťazstva, okrem radosti, ktorú zažívate, keď tancujete svoj beh.“ Toto je dokonalým vyjadrením Lung-gom-pa bežcov. Nebežia, aby boli rýchli alebo aby vyhrali. Oni jednoducho tancujú, keď bežia. Sú úplne sústredení na beh a nechajú nech ich beh odnesie preč. Ich pohyb v tranze ukazuje, že sú absolútne koncentrovaní a sú v mieri. Rohe pokračuje, „Náš duch nie je oddelený od tela viac, ako je voda oddelená od prúdu. Voda je prúd.“ Oni si to uvedomili a žijú tým.